Podobne ako revíčko trojka bola monotematicky venovaná našim maďarským spisovateľským kolegom, štvorka aspoň sčasti načrtla slovenskému čitateľskému publiku mapku dosiaľ neznámej arabskej ženskej literatúry. Maďarská literatúra u nás vychádza vo veľmi dobrých prekladoch a jej vydávanie má najmä vďaka vydavateľstvu Kalligram tradíciu. Arabskú ženskú literatúru však nepoznáme! Okrem samotných textov ma zaujalo už vstupné uvedenie do tejto témy – text autorky tohto zaujímavého projektu Zuzany Gažákovej Svet očami arabskej ženy.
Arabská ženská literatúra má hlboké korene siahajúce do roku 575. Ak sa po nej začnete obzerať, nenatrafíte na púšť, naopak, v patriarchálnom svete, kde sú mnohé témy tabu, kde sa o rovnoprávnom postavení ženy v spoločnosti doteraz vedú debaty a kde by ste si mysleli, že dominuje literatúra mužských autorov, a aj dominuje, tvorí ženská literatúra príjemnú, osviežujúcu oázu. Často nastoľuje novátorské témy, jej autorky sa totiž stretávajú s nepochopením, odsúdením zo strany mužov, rodiny, alebo svojimi textami vyvolávajú otvorenú spoločenskú diskusiu o boľavých témach v arabskom svete.
Aké sú arabské spisovateľky? V prvom rade odvážne! Z dokumentárnych filmov, televíznych správ, reportáží v novinách a časopisoch možno máme aký-taký, neraz veľmi skreslený dojem. Vďaka literatúre a poézii a spisovateľkám, ktoré vyšli v slovenskom preklade po prvý raz, máme možnosť arabský svet vidieť inak, zvnútra. Predstaviť si intímny život vnútri spoločnosti či rodiny, svet, kde sa naozaj bojuje a rodina aj ženy sú s vojnou a jej dôsledkami každodenne konfrontované, kde si žena slobodne nevyberá muža, s ktorým chce žiť, kde existuje mnohoženstvo.
A napokon je tu poézia, rovnako slobodná a veľavravná ako kdekoľvek na svete, hádam aj vďaka ženskej priekopníčke Názik al-Malá'ika, ktorá sa už v roku 1949 vzbúrila proti tradične používanej forme arabskej quasídy a smelo vyhlásila: „V poézii je zlatým pravidlom, že nemá žiadne pravidlá.“
Vďaka poviedkam sa ocitneme v Sýrii, Egypte, v Spojených arabských emirátoch či Libanone. Začítame sa do slov týchto Šeherezád a veru často nám veselo ani dobre pri čítaní ich próz nie je, naopak, zostáva nám smutno. Predstavujem si však, že aj tu dujú akési lepšie, sviežejšie vetry, keď existujú ženy, ktoré sa neboja písať, a to, v čom žijú, pomenovať. Ich príbeh sa, samozrejme, nekončí. Každý deň sa niekde začína a vďaka arabským prekladateľom hádam aj pre nás čitateľov. Okrem toho arabská literatúra má v sebe i čosi starosvetské, krehké, čo modernej európskej literatúre dávno chýba. Radosť zo samotnej tvorby.
Revue svetovej literatúry vyšla práve v čase, keď sa arabský svet, islam aj sloboda tlače skloňujú v súvislosti s útokom na francúzsky týždenník Charlie Hebdo. Škoda, že si tí, čo tak náruživo na sociálnych sieťach „bojujú proti Arabom a islamu“, nevezmú do rúk toto revíčko. Možno by si urobili lepší obraz a uvideli by aj bez toho, aby ženám z tvárí strhávali závoje.