Grécko čakajú v najbližších mesiacoch splátky dlhu, na ktoré nebude mať peniaze. A nakoniec, čo je najdôležitejšie, vďaka zmene postoja a politiky ECB je eurozóna odolnejšia proti otrasom. Aj v prípade katastrofického scenára – odchodu Atén z menovej únie – nehrozí domino efekt ako v rokoch 2010 či 2012.
Proti týmto trom tromfom dokážu Atény vytiahnuť z rukáva len málo. Požiadavka na reštrukturalizáciu dlhu a uvoľnenie reštriktívnej fiškálnej politiky môže byť racionálna, to je však v takýchto rokovaniach malá karta. Tsiprasova pozícia je o to horšia, že mimo hraníc Grécka sa celý problém redukuje na diskusiu, či má „Európa opäť Grékom ustúpiť“. A to je kapitálny nezmysel. Dôvodom, pre ktorý treba zmeniť politiku voči Grécku a ďalším krajinám periférie eurozóny, nie je volebné víťazstvo Syrizy, ale nefunkčnosť doterajšieho prístupu.
Štyri a pol roka ukázalo, že navrhované „riešenia“ nefungujú. Grécko dnes možno má primárny prebytok, no za cenu sociálnej krízy, permanentnej politickej nestability a ekonomiky v troskách. Schopnosť splácať dlhy, či vrátiť sa na finančné trhy, je otázna. V ostatných krajinách čerpajúcich medzinárodnú „pomoc“ to hádam nie je také vypuklé, no žiadna z nich sa nedá označiť za úspešnú. A čo je najhoršie, menová únia sa rozdelila ekonomicky aj politicky Atény primárny prebytok spolu s „pomocou“ od medzinárodných veriteľov používajú najmä na splácanie starých dlhov. Uniká im tak jediný zdroj, ktorý by mohli použiť na naštartovanie udržateľného hospodárskeho rastu: súkromné investície dnes chýbajú aj v štátoch s výrazne lepšou situáciou a podstatné cezhraničné transfery sú v eurozóne hudbou ďalekej budúcnosti.
Grécko sa ocitlo v začarovanom kruhu: primárny prebytok dosahovaný len za cenu extrémne reštriktívnej rozpočtovej politiky, hospodársky rast je v lepšom prípade slabý, krehký a dosahovaný za cenu sociálnej mizérie a politickej nestability, dlh zostáva vysoký, krajina je závislá od vonkajšej „pomoci“, podmienenej udržiavaním nefunkčného politického kurzu…
Reštrukturalizácia dlhu, a to sa netýka iba Grécka, ktorá uvoľní prostriedky na podporu rastu, je racionálnou požiadavkou. Lenže opäť to nie je tá najvyššia karta. Rozhodujúca bude politika, prevažne domáca politika. S tou dnes kalkulujú tí, čo Grékom radi pripomínajú, že „voľbami sa situácia nemení“ a „staré záväzky treba plniť“. Fínsky premiér by asi nehral tak tvrdo, ak by sa cez plece nemusel obzerať na blížiace sa voľby a popularitu euroskeptických Pravých Fínov. Nemeckých kresťanských demokratov znepokojuje, ako im z elektorátu ujedá antieurópska strana AfD.
Skutočne, v rokovaniach medzi novou gréckou vládou a európskymi partnermi pôjde aj o to, či uprednostníme záujem celej eurozóny, alebo úzke vnútropolitické kalkulácie.