Vyzerá to tak, že s narastaním nebezpečenstva radikálneho islamu sa onedlho i priestory našich škôl stanú neodolateľnou exotickou turistickou destináciou, nahrádzajúcou tie pôvodné. Preto všetkých spoluobčanov nesmierne prekvapili zmeny, ktoré na pozadí prebiehajúceho referenda až tak veľmi nevidieť.
Je to úplne prirodzené, lebo súčasné radikálne posuny spoločnosti smerom k najčistejšej celorodinnej mravnosti môžu úplne prekryť úspechy v iných oblastiach. Ale predsa! Obyčajný článok v dennej tlači s nadpisom Učiteľov už cez prázdniny nebudú prepúšťať nejednému prostému človeku vženie slzy do očí a obráti jeho pozornosť k takmer celoživotnému vzdelávaniu, ktorého, podľa všetkého, nikdy nie je dosť. Ide predsa o rozkoš, o ktorú bola doteraz ukrátená väčšina pracujúcich.
Teda, že namiesto dovolenky by ich na určitý čas prepustili, no po takejto „dovolenke“ by ich niekedy milosrdne navrátili do práce. Z peňazí, ktoré takto zostali, ako sa vyjadril bývalý minister Peter Pellegrini, sa potom vyplácali odmeny pre tých učiteľov, ktorí mali to šťastie a cez prázdniny „v školstve“ zostali.
Učiteľská dovolenka stále síce vyzerá o niečo dlhšia, ale, paradoxne, sa pri nej spomenutým učiteľom vždy odpočíva o niečo ťažšie. Dokonca aj tým neprepusteným, lebo všetky relaxačné pobyty sú cez „prázdniny“ drahšie a učiteľ inokedy dovolenku nemá.
Školské odbory sa vždy javili spomedzi iných odborových organizácií ako najpokrokovejšie, pretože nikdy nebojovali o nejaký trinásty plat ako iné, ale svoje, často i celkom neúspešné úsilie, ako vidno, začínali už pri jedenástom alebo dvanástom plate. Ak možno veriť údajom, potom iba minulý rok bolo pred prázdninami prepustených 2 050 učiteľov, no po lete sa ich vraj vrátilo 1 650. Pritom len zo základných škôl týmto spôsobom vlani prepustili 912 a vrátilo sa 703 pedagógov.
Mnohí pracovníci v školstve sú zo svojho života pomerne frustrovaní, čomu sa nemožno čudovať. No oprávnene sa možno čudovať, že v prebiehajúcom referende nie je zastúpená otázka: „Môžu byť deti zverené do výchovy učiteľom?“ Najmä mladí učitelia si to akosi sami od seba uvedomujú a odpovedajú, že nemôžu. Veď preto vlastné deti často ani nemávajú.
Vyzeralo by to perspektívne, keby sa hneď nad ružovejšou budúcnosťou školstva nezjavil taký obláčik, ktorý svedčí o tom, že pôvodná myšlienka o pokroku slovenského školstva sa celkom nestratila. Keby teda ministerstvo ústami svojho súčasného najčelnejšieho predstaviteľa nedávno nevyslovilo názor, že viac žiakov v triedach splodí menej, no pritom kvalitnejších učiteľov, a tak azda sprístupní väčšie platy tým, čo potom "zostanú“.
V politických predstavách o školstve je to už takmer záležitosť viery. Veď ako povedal anglický spisovateľ Gilbert Keith Chesterton: „Biblia nás učí milovať našich blížnych, no aj našich nepriateľov. Pravdepodobne preto, že sú to tí istí ľudia.“