Modré nebo, modré modriny

Spisovateľa Medarda Sovíka poznám najmä vďaka sociálnej sieti. Minulý týždeň mi poslal svoju knižku Psie modré nebo, cestopisy, spomienky či reportáže, to čo sa tak dobre číta aj počúva.

04.02.2015 13:00
debata

Mám rada, keď niekto spomína na svojich starých rodičov, na ľudí, ktorých len tak náhodou stretol, na psov, čo odchádzajú za zvukov kostolných zvonov kdesi do psieho neba. Básnika v sebe Medard nezaprie, jeho knižka je poetická, smutná aj veselá. Prečítala som ju na jeden šup.

Nebudem rozoberať jednotlivé poviedky, vrátim sa k sociálnej sieti. Niektorí ľudia tu dôkladne informujú o svojich životoch, iní reagujú na všetko, čo sa šuchne v novinách. Ďalší hádžu do pľacu fotografie svojich detí, zvierat či koláčov, kytičky, srdiečka, snehuliakov, testy, koľko rokov v skutočnosti máš, kým si bol v minulom živote, knižné a hudobné novinky, novinové články o referende, Ukrajine a Vladimirovi Putinovi. Človek si chvíľu pokliká a unaví sa…

Medard Sovík vyštudoval Prírodovedeckú fakultu v Banskej Bystrici. Vzťah k prírode a všetkému živému cítiť aj z jeho poviedočiek. Ja som si však pri ich čítaní spomenula na niektoré jeho lyžovačky, turistické vychádzky a túlačky po Slovensku, na stromy, krajinu, fotografie miest, ktoré nepoznám, kde som nazrela vďaka Medardovi a jeho profilu na sociálnej sieti. Utkvela mi v pamäti najmä záhrada jeho mamy.

Radosť zo života a láska k prírode sú aj v jeho literárnych textoch. Medard turista a tulák ako hospodár obchádza svoje okršleky a zberá úrodu do objektívu a na papier. Jeho záhrada je obriadená a pekná podobne ako záhrada jeho mamy. Je v nej príjemne a dobre.

Knižka sa tak stala akýmsi fotoalbumom. Vidíme starých rodičov, dedka, ktorý zbiera samorasty a masíruje si brucho po dobrom úhorom obede, babinku s jej rozprávkovým batohom. Sme s ním v práci v knižnici, na besedách a tešíme sa zo stretnutí s ľuďmi.

Toto nie je recenzia. Medard má u mňa protekciu aj ako zamestnanec knižnice v Námestove.

Na besede som tam bola iba raz, ale na prechádzku a zabudnutý a zarastený židovský cintorín v lese si hocikedy spomeniem. Aj na modrý zajačí kožúšok, ktorý mi darovala manželka hudobného skladateľa Ilju Zeljenku Marienka a v ktorom som tam robila parádu.

Už dlhší čas som Marienku nestretla, kožuch už nenosím, ale ak si dobre pamätám, začiatkom februára by mala mať narodeniny. U dámy sa vek nespomína. Ja si však hocikedy spomeniem na koncerty v Redute, veselé večery aj rána u Zeljenkovcov, na rozhovory o hudbe i na ten parádny modrý kožúšok, ktorý mi darovala Iljova Marienka.

Medardovi gratulujem ku knižke a Marienke k tým narodeninám.

Na niektorých ľudí či miesta sa nedá zabudnúť. Vďaka Medardovej knižke a texte o našom putovaní na ten zabudnutý židovský cintorín som si spomenula i na Ilju a Marienku. Aj na svojho psíka, ktorý tiež už býva v tom psom modrom nebi.

Modré nebo, modrý kožuch, spomienky modré ako modriny.

debata chyba
Viac na túto tému: #psy #spisovateľ #cestopis