Grécke nezmysly

Tri hlavné požiadavky Tsiprasovej vlády – reštrukturalizácia dlhu Grécka a ďalších štátov, vytvorenie priestoru na verejné investície do rastu a zastavenie humanitárnej krízy v krajine – sú racionálne.

06.02.2015 13:00
debata (4)

Sú v záujme Grécka aj celej eurozóny či EÚ. Prvé dve priamo, tretia nepriamo. To im nezaručuje úspech. Ak aj nenarážajú na európske pravidlá (nevytvorila ich príroda, ale politické rozhodnutia), prekážkou sú politické záujmy iných hráčov. A aby toho nebolo dosť, v diskusii nám šarapatia tri mylné interpretácie faktov.

Prvým je tvrdenie, že po boji je každý generálom. Na tom, čo sa deje v Grécku, nenesú Európska únia a Medzinárodný menový fond vinu, nik predsa nemohol predpokladať výsledok. Nuž mohol. A predpokladal. Mnoho hlasov od počiatku upozorňovalo, že politika rozpočtových škrtov nanútená Grécku a iným krajinám čerpajúcim „pomoc“ povedie k recesii, vysokej nezamestnanosti, prepadu životnej úrovne. Na to, že hospodársky rast, ktorý mal byť výsledkom „ozdravných škrtov“, sa nedostaví. Naozaj sa nedostavil a táto politika viedla k recesii.

Druhým je označovanie Syrizy za stranu nezodpovedných populistov. Nechajme nateraz bokom fakt, že kategória „populista“ je veľmi nejasná a z analytického hľadiska problematická. Predpokladajme, že ňou myslíme politickú stranu, ktorá dáva sľuby, o ktorých vie, že ich nedokáže splniť, a že namiesto riešenia problémov hľadá obetných baránkov či vonkajšieho nepriateľa.

Je ťažké uveriť, že mainstreamové strany mysleli vážne, že pokračovanie doterajšej politiky vyvedie Grécko z krízy. Z tohto pohľadu bolo volebné víťazstvo Syrizy „reality check“ – stretnutie s realitou. Asi nepríjemné, ale potrebné. A pokiaľ ide o vonkajšieho nepriateľa, nová vláda hovorí o potrebe riešení na oboch frontoch. O zmene prístupu eurozóny a EÚ, ktorý doteraz zlyhal, aj o upratovaní doma: znížiť daňové úniky, potlačiť korupciu a spravodlivejšie rozdeliť bremeno krízy.

Tretím je argument, že akceptovanie návrhov Atén zvyšuje pravdepodobnosť, že sa podobný problém zopakuje. V Grécku, Taliansku či ktorejkoľvek inej krajine, ktorej obyvateľom radi pripisujeme „kolektívnu nezodpovednosť“. Argument morálneho hazardu.

Opäť zabudnime na chvíľu na problematickosť moralizujúcich príbehov o pôvode súčasnej krízy. Abstrahujme dokonca aj od toho, že ak už chceme moralizovať, chyby treba hľadať na oboch stranách vzťahu: u dlžníka i u veriteľa. Ešte stále nám ostane vysoko nepravdepodobný predpoklad: nejaká vláda (lebo rozhodnutia nerobí „krajina“, no konkrétni politici) sa zadlží po uši, prijme diktát zahraničných veriteľov, štvrtinový prepad HDP, 30-percentnú nezamestnanosť… iba preto, že niekde na konci tunela je nádej, že jej časť splátok odpustia. Reštrukturalizácia dlhu je za určitých podmienok normálnou a potrebnou procedúrou. Grécko a iné štáty eurozóny sa v takých podmienkach ocitli.

Stále nie je jasné, či sa úsilie Syrizy zmení na Herkulove úlohy, teda ťažké, ale vykonané, alebo na sizyfovskú prácu – bezvýsledné trápenie. No pomohlo by, ak by diskusie nekomplikovali zbytočné nezmysly.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #Grécko #EÚ #šetrenie #Syriza #Alexis Tsipras