Za Miškom Barčíkom

Mišo Barčík bol Modranom. Zostal ním, aj keď sa po „nežnej“ revolúcii presťahoval do Izraela. Na letisko ho odprevádzal môj otec a na rozlúčku mu dal kľúče od svojej porciunkuly, od nášho domu na kopci Hamrštíl, aby vedel, že kedykoľvek príde, je v Modre doma.

11.02.2015 12:00
debata (3)

Poznala som ho od malička. Vozila som sa s ním po modranských viniciach na motorke, s ním som dolu pod Hamrštílom fajčila prvé cigarety. Bol odo mňa o niečo starší, spolužiačka mi bola jeho sestra Miladka.

Barčíkovci boli keramikári. Obaja maľovali, Rudolf Barčík je dodnes v Modre pojem. Mamička bola milá ako mamy bývajú, vždy sa nám prihovárala aj na ulici. V detstve som sa čudovala, prečo má na zápästí pravej ruky vytetované číslo. Dovtedy som videla tetovanie iba na ruke svojho deda Alexina Šikulu, ktorý si ho „priniesol“ z prvej svetovej vojny.

Naša mama mi povedala, že Miškova a Miladkina mama bola v koncentračnom tábore. Podobné tetovanie mala aj pani, čo predávala v zelovoci, Reichová. Aj sestra Miškovej mamy, ktorá učila deti v škôlke.

Miško sa vyučil za chemika. Neskôr pracoval v Chemických závodoch Juraja Dimitrova. Popritom sa motal v keramických dielňach, navštevoval ateliér akademického sochára Mariána Polonského, hocikedy zabehol na návštevu do Hamrštílu. Neskôr sa vyučil a zamestnal ako reštaurátor na hrade Červený Kameň. Môj tato Vinco Šikula mu čítaval texty priamo zo stroja, hocikedy ho šiel pozrieť do roboty na Červený Kameň. Mišo mal zlaté ručičky. Tatovi sa páčilo, aký je šikovný, dobrý a vnímavý čitateľ aj poslucháč.

Keď sa Miško presťahoval do Izraela, začal pracovať v Národnom múzeu ako reštaurátor. Tešil sa, keď dostal definitívu. Tešil sa, ako sa na staré kolená vráti na Slovensko a ako budeme my kamaráti znovu všetci spolu.

Chodieval sem na jeseň, vtedy je Modra najkrajšia. Keď zomrel otec, prišiel mi vrátiť otcove kľúče od Hamrštílu. Nikomu som to nepovedala, ale ja som mu ich nechala, dala som mu aj nové, keď sme na dome vymenili zámok. Miško bol v Hamrštíle doma.

Hocikedy sme sa my modranskí rovesníci smiali, ako Miška náš tato všetkým slobodným dievčatám núkal za muža. Mal ho rád ako syna a nechcel, aby zostal sám. Miško sa však neoženil, mal svojich príbuzných a nás modranských kamarátov, ktorí sa vždy tešili, keď prišiel na vinobranie ponakúkať do modranských keramikárskych dielní, do pivníc. Nikdy nezabudol zájsť do Hamrštílu, otvoriť si vlastným kľúčikom, posadiť sa na terasu ako voľakedy s naším tatom a pozerať sa dolu do Modry.

Zomrel minulý týždeň v Izraeli. V nemocnici mu sestra Miladka čítala tatuškove poviedky. Na Slovensko sa už nevráti, rozprášený bude v púšti.

Mišo, keď zomrel tato, hovoril si mi, ako si bol pri Múre nárekov aj s tatovými kľúčmi a ako si si za ním zasmútil. Ja som zašla k starým modranským múrom, čo tu roky ukladali naši, možno aj tvoji predkovia, a pomodlila sa za teba. Nech sú tie zrnká piesku v púšti ľahké. A ak sa niekedy tvoja duša zatúla do Modry, nezabudni, v Hamrštíle si navždy doma ako náš ďalší brat.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #Modra