K večnému mieru

Už iba pár hodín by nás malo deliť od prímeria na Ukrajine. Predstavuje to obrovskú úľavu pre celú spoločnosť, či už u nás, alebo vo zvyšku sveta. Najdôležitejšou je však nádej pre kruto týrané obyvateľstvo oblastí postihnutých krvavým konfliktom. Vo vojne vždy trpia nevinní, no takými sú svojím spôsobom všetci. Všetci vojaci sú deti, všetky obete sa usilovali až do ponurých udalostí žiť bežným spôsobom života.

15.02.2015 12:00
debata

Otázky vojny a mieru považuje každý človek za existenčné. Vyplýva to z povahy života. Na vojnovej situácii nie je nič lákavé, život v mieri sa javí popri nej ako lepší, zmysluplnejší a perspektívnejší.

Málokto si v tejto súvislosti spomenie na pomerne útle dielo nemeckého klasického filozofa Immanuela Kanta K večnému mieru z roku 1795, v ktorom uvažuje o budúcnosti Európy. Teda sveta, ktorý by mohol byť celkom zbavený vojen, sveta vybudovaného na rozumnosti, vzájomnom rešpekte národov a štátov, no i na vzájomnej ľudskej a občianskej tolerancii, ktorá je pre mierové spolunažívanie nevyhnutná.

Ešte menej ľudí si však v tejto súvislosti spomenie na fakt, že Kantovo dielo by sa skôr mohlo nazývať U večného mieru, pretože je odkazom na názov holandského hostinca situovaného vedľa cintorína. Ide teda vlastne o nápis sprostredkujúci trpký, definitívny a najpôvodnejší zmysel večného mieru (pax perpetua), na ktorý upozornil už Kantov predchodca Gottfried Wilhelm Leibniz. Pritom myšlienkou, ktorá je rovnako krutá a pravdivá ako vojna sama: „Mŕtvi sa totiž nebijú, živí sú však naladení inak a tí najmocnejší medzi nimi nijako nerešpektujú výnosy súdnych tribunálov.“

Kantov koncept je v princípe pomerne jednoduchý: štáty a národy by sa mali navzájom pochopiť ako dôstojné ľudské osobnosti a správať sa podľa toho. Protirečí tomu azda iba samotná ľudská povaha, ktorú možno metaforicky preniesť i na celé spoločenstvá. Ide o tendenciu človeka konať buď v záujme druhých, teda nesebecky, čomu odporuje jeho druhá stránka – konať výhradne egoisticky, iba vo vlastnom záujme.

Kant nemal skúsenosti s obrovskými kataklizmami posledných dvoch svetových vojen, no to mu nebránilo v prorockej vízii. Poukazoval najmä na to, že príčiny vojnových konfliktov bývajú nanajvýš malicherné, ale i tak vždy stoja tisícky životov. Príkladom mu bola odpoveď bulharského kniežaťa gréckemu vladárovi, ktorý ho vyzval na osobný súboj, aby životy „bezcenných poddaných“ ušetrili: „Kováč, ktorý má kliešte, nebude ťahať horúce železo z vyhne vlastnými rukami.“

Filozof rozhodne nebol naivný. Vojny, ktorými sú naše dejiny preplnené, sú zdrojom poučenia, ba i pokroku, ku ktorému smerovali. V ňom išlo o to, aby rozum napokon nad vojnovým zlom zvíťazil a ľudskú povahu definitívne ukázal ako hodnú lásky. To, čo na základe rozumových dôvodov platí pre teóriu, platí podľa neho aj pre prax.

Nuž, zostáva nám iba dúfať, že práve nastolené prímerie u našich východných susedov sa uskutoční práve v hlbokom duchu jeho odkazu.

debata chyba
Viac na túto tému: #prímerie #Ukrajina #Immanuel Kant