Spoliehať sa iba na príliv imigrantov z chudobných krajín ako prostriedok na znižujúcu sa pôrodnosť v členských štátoch únie, nie je podľa neho dlhodobo možné. Súčasný dôchodkový systém v Európe označil za zabijaka pôrodnosti. Kto sa chce dobre zabezpečiť na penziu, nemá sa spoliehať na štát, ale najmä na to, čo si ušetrí. Čím viac ekonomicky aktívny občan šetrí na dôchodok, tým menší má záujem mať viac detí.
Nemecký profesor kritizuje napríklad aj to, že s poklesom počtu detí sa zhoršujú sociálne a rodinné väzby, lebo v rodinách je nielen málo súrodencov, strýkov, tiet či sesterníc, na ktorých by sa mohli rodičia v starobe obrátiť s prosbou o pomoc a nevyhnutnú sociálnu starostlivosť či opateru. Navrhuje preto riešenie v podobe prepojenia výšky dôchodkov s počtom vychovaných detí. Čím viac rodina vychovala detí, tým by voči nej štát mal byť štedrejší po odchode do dôchodku. V zásade ide o niečo podobné, čo bolo v Československu za socializmu, keď boli zvýšenou sadzbou tzv. staromládeneckej dane trestaní bezdetní ľudia vo veku nad 25 rokov. Naši politici pri nastavovaní parametrov odvodov dôchodkového poistenia uvažovali celkom inak.
Výška nároku na dôchodok matiek, ktoré vychovali deti, je na Slovensku diskriminačná. Čím viac vychovaných detí, tým dlhšia materská dovolenka a nižší nárok na dôchodok. Systém nastavili tak, aby ženy pred pôrodmi uprednostnili prácu, pretože počas starostlivosti o dieťa sa im do dôchodku počíta vymeriavací základ iba vo výške tridsať percent priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Veľa detí v rodine sa preto na Slovensku obvykle rovná garancii nízkeho dôchodku. Naša krajina tiež patrí medzi štáty EÚ s veľmi nízkymi rodinnými prídavkami, na ktoré má však na rozdiel od zahraničia nárok každý rodič bez ohľadu na výšku celkového dosiahnutého ročného príjmu. Rovnako symbolické sú aj daňové úľavy rodičov, ktoré u nás predstavujú vo forme daňového bonusu na každé dieťa iba 21,50 eura mesačne.
K negatívnemu demografickému vývoju prispieva aj veľký počet mladých ľudí odchádzajúcich za prácou do zahraničia, neochota zakladať si rodinu a mať deti bez šance získať za dostupných podmienok byt, ktorý by sa dal splácať i z nižšieho ako priemerného príjmu zamestnanca v krajine.
Slovensko by si mohlo zobrať ponaučenie z rád nemeckého profesora, ktorému záleží na tom, aby sa EÚ vinou nezodpovedných politikov nestala jedným veľkým „domovom dôchodcov“ a zároveň útočiskom cudzincov, ktorí zvyšujú riziko konfliktu odlišných kultúr.
Prepojenie výšky dôchodku s počtom vychovaných detí a odpracovaných rokov ako recept na udržateľnosť sociálneho systému navrhované Sinnom stojí prinajmenšom za seriózne zamyslenie. Rovnako ako skutočnosť, či si naša krajina môže dovoliť vyplácať pomerne mladým „seniorom“ vo výrazne nižšom ako dôchodkovom veku penzie vo forme výsluhových dôchodkov väčšie, ako predstavuje priemerná mzda v ekonomike.