Analytik, ktorý ich fiktívne nakupoval, zadával rovnaké údaje o rodinnom stave kupujúcich, ich príjme, vzdelaní, sektore zamestnania a účele hypotéky. Rozdielny bol len údaj o veku vymyslených žiadateľov – jeden mal 30 a druhý 36 rokov. Prvý ešte mal a druhý už nemal nárok na štátny príspevok. S výnimkou jednej v testovaných bankách staršiemu žiadateľovi ponúkli pôžičku s nižšou úrokovou sadzbou.
S bonifikáciou bol vo výhode mladší žiadateľ. Nie však v takej, akú naznačuje vzorec 2 + 1 percento. Hoci štát prispieva na zlacňovanie hypotekárnych úverov pre mladých pomerne štedro, od roku 2012 dokonca štedrejšie ako na rozvoj nájomného bývania a v tomto roku rekordnými 33 miliónmi eur, vyššia východisková úroková sadzba pre mladých žiadateľov zoslabuje efekt štátnej pomoci.
Bankoví analytici postup obhajujú. Vraj mladší žiadatelia sú rizikovejší klienti. Situácia fiktívnych žiadateľov však bola po všetkých stránkach rovnaká. Okrem veku a s ním spojeného nároku na štátny príspevok. A povinnosti banky podieľať sa na znížení úrokovej sadzby svojím percentom.
Redaktorka denníka, ktorý prieskum objednal, kritizuje zbytočne vyhodené peniaze. V jej očiach je hlavným pokušiteľom štát, ktorý pomáha bankám „tvoriť zisk“. Také tvrdenie možno ľahko zmiesť zo stola. No o pomoci pri znižovaniu straty sa už hovoriť dá. Pomocou nie je štátny príspevok, ale odhliadanie od toho, ako sa banky stavajú k povinnosti pridať k nemu svoje percento.
Prieskum ukázal, že banky znižujú úrokovú sadzbu až po tom, čo ju najprv šikovne podvihli nad priemer. Vďaka tomuto manévru ich vlastný príspevok k hypotéke pre mladých nemusí stáť veľa. Splnia ho bez obetí. Akurát úvery pre mladých nie sú také lacné, ako by mohli byť, ak by banky hrali fér hru. A ak by ju príslušné ministerstvo vyžadovalo.
Kým predstieranú spoluúčasť banky na verejno-prospešnej misii sprístupňovania bývania pre mladých odhalí len vonkajšia intervencia typu fiktívneho nakupovania, mimikry vo svete vedy sa dajú odhaliť oveľa ľahšie. Vďaka vnútorným mechanizmom posudzovania a kritiky, pre ktoré mnohí považujeme svet vedy za jeden z najférovejších.
V ére čoraz striktnejšej scientometrie vedecké tímy občas podľahnú pokušeniu dostať sa na najvyššie publikačné priečky skratkou.
Za monografiu vydanú v zahraničnom vydavateľstve označujú napríklad publikáciu, ktorú im vytlačili v okrese za hranicami v tuctovej firme zaoberajúcej sa tlačou čohokoľvek. Dať takejto publikácii v grantovej komisii najvyššie hodnotenie AAA predpokladá úplný výpadok bdelosti.
To sa však nestane v spoločenstve, v ktorom ešte prevažuje samoregulácia a najviac zavážia vlastné pravidlá. Azda to budem tvrdiť aj po zasadaní komisie, ktorá má podobné publikačné mimikry posudzovať.