Podobne ako dobrá knižka aj cédečko s vážnou hudbou je dnes udalosť. Aspoň pre mňa. Jednak obľúbené skladby od Antonína Dvořáka, Koncert pre violončelo a orchester op. 104, Lesný pokoj op. 68 a Rondo op. 94, a jednak dobré obsadenie. Teda interpreti.
Cédečko vám koncert naživo nenahradí, ale môžete si to všetko predstavovať trebárs so zatvorenými očami. Mimochodom, pre mňa by toho Dvořáka v ich predvedení mohli vysielať v spomalenom zábere v televízii, podobne ako sa vysielajú športové prenosy, aj s komentárom a rozhovorom.
Známe skladby Antonína Dvořáka, violončelo, orchester – „preteky“ možno vyhral ktosi s obrovským náskokom, hoci aj dvadsať metrov pred zvyškom peletónu, ale toho by moje súkromné správy pokojne odignorovali. Ukázali by celé posledné kolo v super spomalenom zábere. Dvořák by v tomto predvedení bol uprostred všetkých zoskupení a po celý čas osvetlený žltým reflektorom…
Pri mojom počúvaní sa Slávikov Dvořák prepracoval na prvé miesto, pekné. Potom by nasledovali životopisy členov orchestra, ach, detstvo, detstvo s hudbou, fotografie s rodičmi, učiteľmi, kamarátmi a kamarátkami, svadobné zábery, koncerty a koncerty, skúšky a koncerty. Detailný záber na jednotlivých členov, hudba a interpretácia je aj pohyb. Krásne pohybujú rukami. Huslisti majú pod bradou, kde si opierajú husle, sotva viditeľnú jazvu, aj violisti, hocikedy si medzi nástroj a bradu dávajú vreckovku. Opäť hudba.
Milovaný Antonín Dvořák v nahrávacom štúdiu ako akýsi profesionálne pripravený národno-slávový extrakt. Teda ak niekto pije iba dobré nápoje a znesie ich v takej koncentrácii ako pilulka, ktorú by mali podať národu, lebo sa vie, že je to pre jeho dobré zdravie. Rovnako ako je dobré pre dobré „zdravie“ umeleckého súboru, aby sa o ňom hovorilo.
Umenie zavše akoby vedelo zastaviť čas. A ten z času na čas treba zastaviť, aby veci neprechádzali iba nenápadne kdesi do stratena, aby sa systematicky bojovalo proti rozmazávaniu a zneurčiťovaniu.
O hudbe treba aj hovoriť, aj o jej interpretoch, aby si každý dobre všimol a zapamätal, aj o Dvořákovi, hoci sa nám možno zdá, že ho dobre poznáme, že nám už nič nové nepovie. Podobne ako keď sa v škole učí literatúra. Objektívny aspekt úžasného vypätia skladateľa, interpretov aj poslucháčov v ten jeden jediný okamih v tom čase, na koncerte, ktorý by bol hoci aj slovami zaznamenaný do slovenského národného kvantového počítača – do myslí tisícov Slovákov.
Ján Slávik s Bratislavskými symfonikmi a Leošom Svárovským vydali pekné cédečko, pekné aj na pohľad, na titulnej strane je obrázok akademického maliara Ľudovíta Hološku. Akoby načrtnutý hudobný motív. Takéto darčeky mám rada, vždy ma potešia. O hudbe treba hovoriť. Aj o jej počúvaní.