Euro dnes z viacerých pohľadov predstavuje v prenesenom význame výrobok po dobe životnosti. To znamená, že zatiaľ s problémami funguje, ale nik nevie dokedy…
Pri vzniku eura vyveštil svetový ekonóm a nositeľ Nobelovej ceny Milton Friedman trvácnosť novej meny maximálne na pätnásť rokov. Škoda, že sa nedozvieme, čo by na situáciu v eurozóne povedal dnes, keďže zomrel rok pred vypuknutím globálnej finančnej krízy.
Rozdielna úroveň členských ekonomík sa zavedením eura neodstránila. V rozpočtoch ušetrené peniaze vo forme nižších úrokov na vydávané štátne dlhopisy totiž krajiny periférie eurozóny nielen prejedli, ale ešte viac ich to motivovalo dožičiť si spotrebu na dlh. Bohatým štátom únie tento stav zo začiatku vôbec neprekážal, pretože tak mohli bez zbytočných starostí predávať svoje tovary v hotovosti či na lacné pôžičky, a tým znižovať nezamestnanosť a zvyšovať zisky svojich firiem.
Prudké zadlžovanie štátov, korporácií a ľudí má však svoje hranice únosnosti. Tie sa v plnom rozsahu ukázali po roku 2008, keď prepukla finančná a iba následne aj ekonomická kríza. Ozdravovanie bankového sektora podkopalo verejné financie napríklad Írska, ktoré sa dovtedy považovalo za tigra hospodárskeho rastu EÚ.
Doterajšia etapa existencie eura, založená na spoločnom riziku jednotlivých členov, je od roku 2009 vážne naštrbená. Chradnúce ekonomiky sú čoraz viac zaťahované do pasce deflácie. Môžu sa spoľahnúť iba na efekt nízkych úrokov, ktoré páchajú viac škôd, ako prinášajú úžitku. Deflácia cien je paradoxne spojená s infláciou majetkových aktív v podobe nehnuteľností, akcií či zlata. To ešte viac zvyšuje riziko, že sa investori nepoučia z praskania cenových bublín, ktorého sme boli svedkami v rokoch 2008 a 2009.
Čoraz viac renomovaných ekonómov má rovnaký názor, že inflácia investícií dlhodobej spotreby znechutí verejnosť v takom rozsahu, že ľudia stratia dôveru v peňažný systém. Cielenie inflácie na úroveň do dvoch percent ročne sa očividne ECB nedarí. Defláciu by malo zažehnať kvantitatívne uvoľňovanie v podobe masívneho elektronického tlačenia bezhotovostných peňazí a ich požičiavanie bankám.
Na zvýšenie inflácie v podmienkach vyspelých informačných technológií tak už netreba ani len viac papiera alebo farby na nové bankovky. Samozrejme za predpokladu, že sa tieto peniaze dostanú spotrebiteľom a nezamrznú v komerčných bankách alebo zlých investíciách štátov vo verejnom sektore.
Bývalý hlavný ekonóm Deutsche Bank Thomas Mayer v tejto súvislosti vyhlásil, že ECB sa zahráva s výbušninou, ktorá sa ľahko vymkne kontrole a vyvolá vysokú infláciou, či potrebu peňažnej reformy. Pri nej by došlo k zoškrtaniu dlhov tým, že by najmä bohatší vlastníci kapitálu prišli o podstatnú časť úspor. Takýto scenár vo forme meny peňazí si mali možnosť vyskúšať Slováci naposledy v roku 1953, ale bez vymazávania pôžičiek chudobným dlžníkom.