Na všetko máme kodifikované regulácie v podobe demokratickej legislatívy, ktorej sa všetci kompetentní vzorne držia. A to je celé?
Je predsa vecou zákona, že bol polročným – hoci len podmienečným – „flastrom“ potrestaný dôchodca, ktorý vraj dal lekárovi päťeurový úplatok, aby pre svojho syna vymohol dlhšiu péenku. Alebo že, naopak, obišli bez trestu policajti, o ktorých sme všetci okrem zákona vedeli, že rómski chlapci si s nimi naozaj „užili“ nevinnej zábavy vyše hlavy. Čo tam po tom, že sa na vynútenom vzájomnom fackovaní polonahých chlapcov zabávali iba policajti a že nad ich videom žasol celý národ!
Pod rovnakú perinu zákonnej „spravodlivosti“ sa ukryl aj smiešny rozsudok nad kňazom z Nevidzian, ktorý sexuálne zneužíval dvanásťročné dievča. Tri roky podmienečne pre človeka, ktorý ublížil tým najodpornejším spôsobom dieťaťu, sú vztýčeným prostredníkom právneho systému, ktorý chráni páchateľov namiesto obetí. Nepochopiteľná stigmatizácia rodiny je už len bonusom miestnych veriacich, ktorí na svojho kňaza nedajú dopustiť. Veď nemala provokovať… Aby absurdít v tomto prípade nebolo dosť, z Biskupského úradu v Nitre sa dozvedáme, že právoplatne odsúdený (stále ešte!) kňaz začal pôsobiť v nitrianskom hospici. Namiesto toho, aby ho cirkev odpratala kamsi do kláštornej kuchyne k tichému rozjímaniu nad čistením zemiakov – preč z očí nahnevanej verejnosti, môže takýto človek sprevádzať ľudí na ich poslednej, často najťažšej ceste.
Neznesiteľná ľahkosť kombinácie „spravodlivého“ zákona a „kresťanskej citlivosti“ vyráža dych. Naozaj stačí, že umiestnením Pavla Kobidu v hospici je učinené zadosť litere zákona? Zákaz vykonávať pastoračnú a pedagogickú činnosť voči maloletým je naplnený. Verme, že božieho posla nebudú priťahovať deti, vyčerpané chorobou. Cynické? Asi ako rozhodnutie biskupstva o novom „poslaní“ kňaza.
V tomto prípade pripomínam ešte jeden bonus. Každý katolícky duchovný je platený zo štátneho rozpočtu. Takže aj rodina zneužitého dieťaťa prispieva na nie celkom zanedbateľný plat „svojho“ násilníka. Spravodlivosť do neba volajúca – taká typická pre výsadné postavenie kňazov na Slovensku. A taká toxická!
Rovnako ako pri týchto extrémnych prípadoch sa dôsledným dodržiavaním zákonov dá oháňať aj v neprehľadných situáciách od výrubov stromov cez ničenie pamiatok a budovanie nikým nechcených stavieb až po diskrimináciu niektorých skupín obyvateľstva.
Už sme si zase zvykli – tak ako kedysi. Vždy predsa existovali nejakí „oni“, ktorí na úkor nás ostatných formovali verejný priestor i súkromný život jednotlivcov. A zároveň sa pod rúškom ochrany spoločných výsledkov obkolesovali múrom zákonov, cez ktorý môžu preliezť iba vyvolení. Nie, nezdá sa vám to? Niečo tu naozaj divoko vyčíňa a zapácha ešte viac ako ryba od hlavy. Že by štokholmský syndróm?