Všetky Slovenky chcú vyzerať ako Parížanky, aj Londýnčanky, a prejdúc si v Amerike kníhkupectvo Barnes a Noble, tuším i všetky Američanky chcú vyzerať ako Parížanky… Je tu vôbec niekto, kto nechce vyzerať, akoby ho práve vypustil niektorý z malých „chic“ príbytkov niekde pri Invalidovni, Champs Elysées či neďaleko Sacré-Coeur?
Predvčerom sme mali besedu s dámou, ktorej sa podarilo stať Parížankou, slovenskou spisovateľkou žijúcou v Paríži Máriou Danthine Dopjerovou. V našej pondelkovej literárnej kaviarni v Pezinku nám rozprávala o tom, čo na tom Paríži všetci vidia, o šarmantných, večne sa náhliacich čašníkoch, o nonšalantnej elegancii tamojších žien. Prišla s malou dcérou Alicou, ktorá zahrala na harfe, dojímavo dcérsky, pekná a „chic“ ako jej mama.
Zásada je, byť svoja, nedať najavo, ako som si na tom dala záležať, že tomu podriaďujem celý svoj život, neprejedám sa, neopíjam, starám sa o svoju pleť, nechty, odev, topánky, sledujem, čo sa nosí… Pričom to „svoja“ je najdôležitejšie.
Mária „svoja“ ostala. Francúzsky elegantná, slovensky milá a zvedavá, intelektuálka, mama, manželka, pozorná nevesta, objavovateľka veľkomesta, ktoré sa stalo jej druhým domovom. Jej knižky nie sú lacnými návodmi, ako sa Parížankou „stať“. Ona Parížanka je hádam práve preto, že nezabudla na mesto, v ktorom vyrástla, kde sa naučila chodiť, písať a čítať, kde si odierala kolená, namáčala prsty do kropeničiek v kostole… Možno o toto všetko je v Paríži zaujímavejšia.
Moderovala som toto stretnutie a uvažovala nad tým, ako mi vždy na cestách po dlhšom čase bývalo smutno, ako mi chýbala slovenčina, celý ten slovenský arzenál slov, ktoré počujem na ulici, v autobusoch, v práci, v obchodoch a v kaviarňach.
Po roku vo Francúzsku som sa tešila domov, predstavovala som si, ako predvediem svoj francúzsky šatník kamoškám, kolegyniam a mame so sestrou. Bez toho môjho, slovenského obecenstva by mi celé francúzske „chic“ bolo na nič. Cirkus, divadelné vystúpenie bez obecenstva.
Uvedomila som si, že som Modranka nosiaca na topánkach modranskú „vázovú“ hlinu. Nemohla by som byť Parížanka, príliš mám rada domov, modranskú keramiku, Modranov a Modranky, modranský rizling, modranské koláče, modranské jedlá, modranské nárečie… Nechcem byť Parížanka, nesvedčalo by mi to, rovnako ako to Márii pristane.
Do Paríža a Francúzska som sa zamilovala vďaka spisovateľovi Marcelovi Proustovi a celej veľkej francúzskej literatúre. To, čo Márii závidím, je znalosť jazyka a schopnosť čítať týchto autorov v origináli.
Večer som si listovala v jej knižke a mala som chuť jej povedať, že pre mňa je ona tá „moja Parížanka“. S inou som sa nezhovárala a tie z obrázkov ma nezaujímajú. Podobne ako provensalský nábytok. Mám rada stoličky, ktorým rozumiem. Najlepšie tie, ktorých históriu poznám.