Skončilo sa obdobie, v ktorom život jednotlivca nemal takmer nijakú cenu, v ktorom takpovediac visel na vlásku, počas ktorého bol človek podrobovaný a ponižovaný iracionálnou a nekontrolovateľnou mocou obludných inštitúcií, no v rámci nich najmä svojvôľou vyšinutých a sfanatizovaných jednotlivcov.
Život vystavovaný bez ohľadu na vek a pôvod hrôzam a bolestným trápeniam, desivým výjavom a nočným traumám, hladu a biede, strachu a záhube, sa istotne nedá porovnať s ničím iným. Lebo v tejto podobe sa ocitá až príliš blízko temným priestorom sveta tieňov. Nepoznám nikoho, kto by nebol, aspoň vo vzťahu k širšiemu okruhu jeho blízkych, touto apokalypsou nejako zasiahnutý alebo poznačený.
Ako som niekde čítal – vojna sa takmer nikde neskončila naraz. Jej koniec sa skôr podobal dohasínajúcim zvukom mechanického gramofónu, ktorému zoslabnutá pružina ešte kde-tu ešte dodala trochu síl, alebo dohasínajúcej pahrebe, v ktorej miestami ešte zažiari tlejúci zvyšok dreva. Priznám sa, že ma prekvapilo, že zasahovala západný okraj Slovenska ešte začiatkom mája v roku 1945, že v Čechách alebo v Juhoslávii sa bojovalo aj v polovici mája, na západe vtedajšieho Sovietskeho zväzu v mnohých oblastiach ešte niekoľko rokov. No ani vtedy vojna nestrácala svoju zvyčajnú podobu, sprevádzanú sporadickými bojmi a úplne zbytočnou smrťou ich účastníkov, či, ešte častejšie, tých nevinných. Ako Moloch bezohľadne prekračovala oficiálne dátumy jej ukončenia a svojimi chápadlami zasahovala ešte dlho.
Zranení vojaci, väzni z koncentračných táborov zomierali na jej následky priamo v ošetrovniach alebo v nemocniciach; míny, bomby, granáty alebo nevybuchnutá munícia si vyberali obete priamo na rozorávaných jarných poliach alebo na lúkach či uliciach medzi hrajúcimi sa deťmi. Stačí si pripomenúť napríklad nešťastných a sfanatizovaných japonských vojakov, ktorí v úplnej izolácii, celkom individuálne, „viedli vojnu“ v Tichomorí ešte desiatky rokov po jej oficiálnom skončení.
Nie náhodou bol znovuzrodený svet, svet po vojne, poznačený všeobecným nedostatkom všetkého. Potravín, šatstva, príbytkov. Ale aj kníh, obrazov, hudby. Budovanie kultúrnych inštitúcií, vzdelávanie, prípadne aj skromné úsilie o obyčajné zdravie a lekárske ošetrenie bolo dlho spojené s priam asketickým odriekaním a enormným úsilím. A to ešte stále odhliadame od nepopierateľného znecitlivenia a mravnej deprivácie, ktoré tu vojna zanechala ako neodmysliteľné dedičstvo pre celý rad pokolení. Preto si myslím, že najväčšou priateľskou službou pre akúkoľvek vojnu nie je jej ospravedlňovanie, ale jednoducho zabúdanie. Pretože najmä ono by nás k tej ďalšej mohlo ľahko priblížiť.