Extrémna netolerancia, masové verejné popravy, programové ničenie stáročia starých kultúrnych pamiatok, to všetko znásobené cielenou internetovou propagandou – pocit strachu a rozhorčenia zoči-voči tejto predmodernej (či postmodernej?) nočnej more je takmer automatický. Nie je však ospravedlnením čierno-bieleho videnia sveta. Západné krajiny nesú poriadnu časť spoluviny za to, čo dnes na Blízkom východe prebieha.
Protirečenia pekne ilustruje prípad švédskeho občana Bherlina Gilda. Vlani v októbri ho zatkli britské úrady na ceste z Kodane do Manily a obvinili z terorizmu. V auguste 2012 až marci 2013 mal údajne podstúpiť ozbrojený výcvik v teroristickom tábore v Sýrii. Pred niekoľkými dňami musela prokuratúra obvinenia stiahnuť.
Vyšlo najavo, že skupiny, s ktorými prišiel Gildo do kontaktu, podporovali aj britské tajné služby. Veľká Británia im posielala pomoc, vrátane zbraní. V tom čase to ešte totiž neboli vojaci obávaného IŠ, ale povstalci proti „zlému“ Asadovmu režimu. Teda spojenci Západu.
Ako možno niekoho súdiť za to, že podporoval tých istých ľudí ako MI6? Navyše, britský súd nie je dobre utajenou klietkou niekde v Guantáname ani vypočúvacím centrom západných tajných služieb v niektorom štáte s „priateľským režimom“. Čo ak by sa počas súdneho procesu dozvedela verejnosť nepríjemné pravdy? V októbri 2014 za podobných okolností stiahli obvinenia voči britskému občanovi Moazzemovi Beggovi.
Od roku 2004 využívali spojenci sektárske násilie v Iraku na oslabenie rastúcej opozície voči okupácii. Táto taktika pomohla okupačným silám utlmiť sunitské povstanie, no viedla prakticky k občianskej vojne a pripravila živnú pôdu pre neskorší nástup radikálnych islamistov.
Rast IŠ by nebol možný bez občianskej vojny v Sýrii. V nej Spojené štáty a ich spojenci podporovali opozíciu voči prezidentovi Bašárovi Asadovi. Zbrane dodávané tajnými službami pochádzali údajne aj z nedávno predtým „oslobodenej“ Líbye (ďalší príklad demokratizačnej misie, ktorá sa neskončila celkom podľa plánu). Všetko bolo v poriadku, kým časť povstalcov nezačala mávať vlajkou IŠ, stínať inovercov a cudzincov, vyhlasovať džihád proti Západu.
Nešťastný omyl? Zmenili sa bojovníci za slobodu pred naším nechápavým zrakom za noc na teroristov? Samozrejme, že nie. Podľa čiastočne odtajnených informácií amerického ministerstva obrany bol islamistický charakter časti skupín známy prinajmenšom už v lete 2012. Vedelo sa aj o možnosti vzniku IŠ na pomedzí Sýrie a Iraku. Pre Západ to bola možnosť, ako ešte viac oslabiť sýrsky režim, ktorý zas mal podporu Ruska…
Naše intervencie na Blízkom východe boli doteraz omnoho viac súčasťou problému, než jeho riešenia. Nie sme nevinnými obeťami. Nie sme ani udatnou armádou Gondoru, ktorá bráni civilizáciu pred mordorskými hordami.