Veľmi jednoduché rovnice

Sme v moci čísiel. Pobúrenie z vysokých nákladov či nadmernej štedrosti združí národ, a tak počítanie vytláča iné argumenty. Drahá prevádzka je pákou proti špeciálnemu školstvu, inštitucionálnej starostlivosti aj proti podieľaniu sa Slovenska na pomoci utečencom. Kupecké počty sa stali maximou národnej filozofie a nástrojom mobilizácie voči tým nepohodlným.

16.06.2015 12:00
debata

Na sociálnych sieťach sa množia výzvy na odpor voči vláde, ak by pristúpila na riešenie náporu utečencov prostredníctvom kvót. Rozpaľujú a mobilizujú krikľavými rozdielmi vo výške nákladov na prevádzku jedného miesta v azylovom stredisku a vo výške priemerného dôchodku či podpory v nezamestnanosti. Vďaka výpočtom a porovnaniam má zlosť a sebectvo nádych rozumnosti a ešte sa aj predvádza solidarita s dôchodcami či nezamestnanými.

Najpopulárnejšie sú rovnice, kde dal a má dať nesiaha na verejné zdroje a tým na naše peňaženky. Na takej logike sú postavené aj zákony, ktoré tvrdo dobehli osemnásťročnú študentku Mariku. Kde je sociálny štát? Pýta sa ma kamarát, ktorý sa tak ako ja v nedeľnej reportáži komerčnej televízie dozvedel, že Marika, ktorá bola od troch rokov v pestúnskej starostlivosti, žije po pestúnkinej smrti len z detského prídavku 23 eur. Hoci je v núdzi, o dávku nemôže požiadať, pretože voči denným študentom majú vyživovaciu povinnosť rodičia. Aj takí ako jej, čo s dieťaťom roky nežili a sú sami v núdzi.

Zákon je postavený na neúprosne jednoduchej rovnici študujúce dieťa – povinný rodič. Vypustením štátu z tejto rovnice sa dospelé deti zlyhávajúcich rodičov dostávajú do situácie, ktorá im láme chrbát a berie životné šance. Lebo Marika dostane sociálnu dávku, len keď zanechá denné štúdium. Ak to však urobí, má reálne vyhliadky, že prežije v odstrčení na okraj a bez šance. Tam, kde sa počítať nedá, zmetieme debatu úplne zo stola. Z tohto dôvodu mohol Ústavný súd rozhodnúť o neprijatí podania verejnej ochrankyne vo veci novely zákona o pomoci v hmotnej núdzi. Otázku nútenej práce nemožno previesť na jednoduchú rovnicu má dať a dal a bez pomoci jasných rovníc sa sudcovia do džungle ľudskoprávnych ohľadov nepustia.

Ale mohlo to byť aj naopak. Prečo by aj pre ústavných sudcov neboli hlavnou zásadou kupecké počty? Problém nútenej práce sa javí ako triviálny pre maximu, že o pomoc môže prosiť len ruka, ktorá predtým usilovne držala lopatu. Zásada najprv povinnosť, potom právo, síce filozoficky vrhá krajinu do nevoľníckej éry, no komplikované právne kategórie ako nútená práca zbavuje reálnosti.

V Čechách ešte nútenú prácu (a v tom aj podmienenie časti dávky aktivačnými prácami, ktoré u nás právne hladko funguje desať rokov) považujú za nesúladnú s medzinárodným právom a ústavou. No ako sa hovorí, svetlo prichádza z východu. Svetlo kupeckých počtov pomáha rýchlo riešiť veci a nepotrebuje brať ohľad na verejný záujem ani na iné výmysly 20. storočia.

Odmietnutím podania verejnej ochrankyne práv Ústavný súd ukázal, že žijeme v dobe, ktorá odmieta nárok bez podmienok a len preto, lebo ide o živú bytosť. A že obhajoba ľudských práv je pre túto dobu nezdravou zjemnenosťou.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba