Určite nie je dobré, ak všetky správy, ktoré človek dostane, považuje za dobré. Ale ani opak nie je nijakou výhodou. Keby človek nedostával nijaké správy a informácie, bol by život iste temnejší. Ale keď sa dnes hocikto len tak voľne pohybuje informačnými kanálmi bez patričného sprievodu, získava celkom zmätený postoj.
V podstate väčšina z nás nemá v živote výhodu, ktorú mal veľký taliansky básnik Dante Alighieri v stredoveku, ktorého v jeho Pekle a Očistci sprevádzal rímsky básnik Vergílius a v nadpozemskom svete potom už iba najkrajšia Beatrice, ktorá sama osebe predstavovala pravdu a spásu.
Odhliadnuc od všetkých príkorí, ktorých sa Dantemu v jeho živote dostalo neúrekom, na nijakom serveri dnes podobných zodpovedných sprievodcov nezískame. Vôbec v tom nepomáhajú ani rozhovory s inými ľuďmi, ktorí o týchto správach a udalostiach tiež vedia svoje. Napríklad všetci sa dnes zhodnú v radosti nad úspechmi nášho pána prezidenta, ktorých je neúrekom, povedzme nad jeho nevšednou dobročinnou štedrosťou. No, akoby mimovoľne, podozrievam časť z nich, že si tajne študujú štatistiky o leteckých nešťastiach. Ale napriek tomu som presvedčený, že pán prezident, ktorý stále rieši iba problémy ľudí, je určite tiež rád, že si po roku vo funkcii naňho ľudia i médiá spomenuli.
V zahraničnej oblasti je to, našťastie, oveľa jednoduchšie. Napríklad na Ukrajine, hneď po mierových dohovoroch, všetky strany konfliktu sústreďujú ťažké zbrane. Teda oveľa ťažšie, než aké sa tam používali doteraz. Hneď si uvedomím, že bez ťažkých zbraní sa mier alebo prímerie udržiava iba veľmi zložitým spôsobom.
Ja, žiaľ, už navždy, patrím ku generácii, ktorú po celý život presviedčali, že taká atómová bomba je najlepšou technickou a dostupnou zárukou všestranného mieru. Ľahké zbrane sú takpovediac nekontrolovateľné a hocikto si ich môže večer zobrať rovno do divadla alebo do kaviarne.
Rozprávať v tejto situácii o dramaturgii alebo o primeranom obsadení postáv môže byť oveľa jednoduchšie. Nie inak je to s utečencami alebo emigrantmi, ktorí podľa jedných vystupujú ako nádej, podľa iných ako hrozba. Hlboko ma zasahujú správy o tom, ako rozšíria a obohatia našu kultúru. Naša chudobná a neobohatená kultúra istotne nič iné nepotrebuje.
Tiež si myslím, že až pod ich bezprostredným vplyvom mladšie generácie opäť začnú so zaujatím čítať klasikov slovenskej prózy, napríklad také dielo, akým je poviedka Jozefa Gregora Tajovského Maco Mlieč. Nič iné už ich, aspoň podľa mojej skúsenosti, čítať neprinúti. Celá spoločnosť by inak zostala takpovediac iba v zajatí mobilov a tabletov. Ale možno to najpresnejšie vyjadril poľský aforista Stanisław Jerzy Lec: „Každý vek má svoj stredovek!“