Otec by bol znechutený z videí a povedal by, že to vyzerá na medzinárodný zlet chuligánov a aj pri nezapnutom zvuku je jasné, že tam prevažujú ľudia, ktorí sa neštítia presadzovať svoju pravdu násilím.
Otca by trochu potešilo, že sa protestovalo aj proti týmto samozvaným ochrancom národa, pre ktorých je fašizmom každá snaha medzinárodne si rozdeliť povinnosť pomáhať utekajúcim ľuďom v núdzi. No nepozdávalo by sa mu, že som tam bola tiež. Veď v mojom veku mám zodpovednosť za vnúčatá a pracujem v akadémii, čo je nejaký honor a predpokladá to rozum. Preto som sa nemala naťahovať s plagátom nad hlavou a skandovať Hanba, hanba! Povedal by, že tých, čo sa cítia ako spasitelia, sporým počtom a výkrikmi spoza policajného kordónu len ubezpečíme, že taká nevýznamná chamraď im neuprie ich misiu.
Symbolická blokáda by pre otca bola teda málo, no video zo zhromaždenia proti kvótam by mal za dôkaz, že nie je možná ani diskusia. Veď čo možno čakať od rečníka, ktorý vychrlí zmes na pohľad správnych diagnóz o zlyhaní kapitalizmu, o chudobe a svoju reč korunuje návrhom, že tých, čo chcú pomáhať utečencom, treba poslať spolu s nimi hoci do Zimbabwe? Lebo podľa otca, ktorý bol pedant a aj bez Wikipedie vedel takmer všetko, nemá zmysel diskutovať s človekom s takými medzerami vo vzdelaní, že domnelých vyznávačoch islamu posiela do krajiny, kde väčšina obyvateľov vyznáva kresťanstvo a k islamu sa hlási sotva percento.
Odhalením scestnosti návrhu poslať do Zimbabwe tých, čo volajú po pomoci utečencom, by otec považoval diskusiu za uzavretú a už by sa nechcel baviť o tom, či a ako by sa dala nájsť nejaká reč s ľuďmi, ktorí sa nechali zviesť k podpore neonacistov zo strachu, že ich neisté živobytie sa s príchodom cudzincov stane ešte vratkejšie. A či náhodou nemajú pravdu tí, čo tvrdia, že hlasným a pohŕdavým nálepkovaním nespokojných len zatvárame dvere k štandardnému dialógu.
Namiesto toho by ma otec asi začal skúšať z toho, čo viem o Zimbabwe. Pripomenul by mi, že práve tam tečie rieka Limpopo z Kiplingovej rozprávky o zvedavom sloníčati, o ktorej som si ešte na strednej škole trápne myslela, že je vymyslená.
A keďže bol Deň otcov, počúvala by som zdvorilo, ako otec prednáša úryvky z rôznych Kiplingových kníh, lebo Kiplinga obľuboval. Pri rozlúčke by sa ma možno ešte usiloval utešiť, že mnohí z tých, čo skandovali oplzlosti, to po čase sami prehodnotia a budú sa za svoje správanie hanbiť.
Ja by som sa možno tvárila, že mu verím. No viera v to, že ľudia, ktorí sa v hneve a frustrácii denne posilňujú na sociálnych sieťach, precitnú sami od seba a odvrhnú to, čo v sobotu s krikom podporovali, sa mi zdá oveľa chatrnejšia ako azyl veselej Kiplingovej rozprávky, v ktorej tečie rieka Limpopo.