Čierna sobota na kebabe

Vyliezla som s fotoaparátom pre lepší výhľad na kamenný smetný kôš. Medzi mnou a mojimi priateľmi pred Prezidentským palácom a čiernym davom smerujúcim z bratislavskej hlavnej stanice na Námestie SNP stál iba kordón ťažkoodencov.

25.06.2015 12:00
debata (18)

Ak by svoju prácu neustáli, možno by ste tento článok nečítali. Nemal by ho kto napísať. Áno, až také „to“ bolo.

Nebyť zaujatia fotografovaním, cez strach a slzy by som na ten jedovatý dav s ľudáckymi zástavami ani nedovidela. Neskôr, pod Mostom SNP (a opäť to symbolické SNP), nado mnou niečo preletelo. Mala som opäť šťastie. Dopadlo to do mláky za mnou. Možno kameň, možno dymovnica. Neviem. Sobota ako stvorená pre hnev, smútok a zmar.

Oficiálne vyjadrenia ústavných politikov na seba nechali dlho čakať. Ak by niekto predpokladal, že ich reakcie na čiernu sobotu prídu obratom, mýlil by sa. Načo sa unúvať; na nenávistné prejavy sme si už predsa na Slovensku zvykli. A aj toto je výsledok. Výsledok večného ticha na „kontroverzné“ témy z kompetentných miest. Ticha, ktoré o mentálnom nastavení mlčiacich vypovedá len to najhoršie.

Ani televízie, až kým sociálne siete nespustili krik, sa príliš nepretrhli. Kto by čakal na aktuálne zaradenie diskusných relácií, mohol pred obrazovkou pokojne zaspať, nič by mu neušlo. Pokiaľ by išlo o futbal, to by bola iná káva. Ale „náckovia“? Koho to okrem pár krikľúňov z Antifa zaujíma? A predáva to vôbec reklamný koláč?

Neskôr sa nocou nad mestom niesli zvuky výbuchov. Vraj iba ohňostroj, žiadne ďalšie násilnosti, vydýchli si zborovo sociálne siete (ešteže ich máme). Neubránila som sa smutnej otázke, čo také sa deje, že je to práve dnes hodné oslavy s ohňostrojom. Nezdalo sa mi, že by hlavné mesto malo čo sláviť.

Na druhý deň som sa spolu s množstvom ďalších ľudí zo Slovenska ospravedlnila jednému z najlepších cyklistov sveta za to, že nemohol v rámci svetového pohára World City Downhill Tour dokončiť svoje preteky. Záznam jazdy z Hradu do mesta, ktorú zastavil nie cieľ, ale demolačná čata neonacistov, si pozreli na Facebooku státisíce ľudí. Ako sa hovorí, hanba na tri zimy. Napriek tomu Brazílčan Bernardo Cruz napísal: „Dúfam, že sa do Bratislavy na budúci rok vrátim. Mesto je úžasné.“ Aspoň niekto mi vlial do žíl nádej.

Na Slovensku sme sa očividne z temných etáp vlastnej minulosti nielenže nepoučili, my svojich kostlivcov zo skrine, naopak, vyťahujeme a znovu ich obliekame do čiernej uniformy. Zdá sa, že tých zopár utečencov, ktorým by SR možno(!) udelila azyl, prekáža väčšine nášho „holubičieho“ národa viac ako tisíce neonacistov v krajine, ktorá počas vojny prišla „vďaka“ ich predchodcom o časť svojho obyvateľstva. Desivé.

Naša povestná pohostinnosť sa rada zameriava na solidaritu európskych krajín so Slovenskom v podobe eurofondov, ľudská solidarita z našej strany smerom k európskym krajinám sa nás už ale akosi netýka. My si radšej do tých čiernych (teplých, neprispôsobivých; dosaďte si podľa aktuálnej nenávisti) udrieme. A potom si zájdeme na kebab; hlad je predsa viac ako národ.

© Autorské práva vyhradené

18 debata chyba
Viac na túto tému: #utečenci #extrémisti