Nemôžu sa vytratiť zo sveta už, hádam, nikdy, lebo mu dodávajú jeho ľudské rozmery. Bez nich by sme sa navždy strácali v oceánoch kozmického chladu, no najmä mlčania, ktoré býva ešte mrazivejšie. Starostlivo ich opatrujeme v pamäti a ešte viac si ich chránime v srdci.
V stredu najbližší príbuzní, priatelia, známi, ba aj širšia kultúrna verejnosť odprevadili najvýznamnejšieho slovenského filmového herca Ivana Palúcha na jeho poslednej ceste. Ako to už býva, zdalo sa, že sa mu po rokoch konečne dostáva spoločenského uznania, ktoré si nepochybne zasluhuje.
Prvý raz som sa s ním iba letmo stretol na príležitostnej filmovej konferencii. Ale postupne sa naše rozhovory, celkom spontánne, predlžovali a nenáhlivo preklenuli do zvláštneho a vzácneho priateľstva, ktoré som si nesmierne vážil. Nielen vďaka prirodzenému šarmu kultivovaného a rozhľadeného muža, skôr – aspoň v tomto bohémskom prostredí – vďaka jeho neobvyklej skromnosti a múdrosti, ktorú ťažké peripetie jeho života vybrúsili do ostrých hrán plných bolestného smútku a iskrivej irónie.
Išlo o vzácne spojenie, ktoré nikdy nezraňuje, hoci dokáže presne zasiahnuť na citlivom mieste, vždy iba lieči. Najradšej som mal chvíle, keď rozprával o svojej práci, teda o momentoch, v ktorých umelecké dielo vzniká. Keď teda ešte len prechádza z možnosti do skutočnosti, aby sa v ňom ustálil pomyselný výsek nového sveta v tej-ktorej definitívnej podobe.
Proces tvorby je vždy plný presných úmyslov, ale aj nepredvídateľných náhod, ktoré do seba sústredia často aj úplne nečakané významy. Pamätám si, ako mi rozprával o konflikte s nemeckým režisérom, ktorý celkom bezdôvodne, iba z akejsi roztopaše, počas nakrúcania náhle vykopol okienko s vitrážou v stredovekom kostolíku. „Čo to robíš?! To nesmieš! Prečo si to urobil?“ pýtal sa ho. A z tohto barbarského aktu odvodil hneď aj jeho charakter. Alebo ako pri nakrúcaní filmu Františka Vláčila herci niekoľko dní predtým putovali cestami-necestami v plnej zbroji na koňoch, aby potom na „pľac“ prišli autenticky patinovaní a unavení.
Tak ako Ivan Palúch chránil drobný kultúrny poklad, tak chránil a spontánne sa staral aj o ľudí vo svojom okolí. Ak mohol, zobral ma na príležitostnú recepciu a vždy prísne dbal o to, aby som ochutnal zo všetkých ponúkaných dobrôt.
Spomínam si na to, ako ma raz pred Vianocami chorľavého trpezlivo počkal, kým dokončím prednášku na fakulte dramatických umení v Banskej Bystrici (kde istý čas sám tiež pedagogicky pôsobil), len aby ma „vytiahol“ na pár horúcich čajov do útulnej kaviarne. Každý človek pri rozhovore s ním mal nevdojak pocit, že je rovnako dôležitý, ak nie dôležitejší ako on sám. Aj keď opak bol takmer vždy pravdou. To dokážu iba mimoriadne múdri a veľkorysí ľudia, medzi ktorých vždy patril.
Zbohom Ivan, priateľ môj! Nezištný a láskavý! Dobrý a vzácny!