Ja osobne proti peniazom nič nemám. Skôr naopak. Už niekoľkokrát v živote som sa pokúšal upozorniť napríklad zamestnávateľa, aby sa pri ich umiestňovaní niekde do večne prázdnych priestorov mojej peňaženky vôbec neobmedzoval a nedal sa zlákať prázdnymi výzvami administratívneho asketizmu, ktorý má vraj človeka povzbudzovať k väčším a výraznejším výkonom v živote i v práci. Ale nemal som úspech. Pretože pracujem v školstve, bol som, našťastie, výrazne povzbudzovaný po celý život, a to takmer nepretržite.
Rovnako by som tiež nezazlieval nejakým takým tým sponzorom, ak by sa cítili príliš zavalení obeživom, keby nejaké výraznejšie čiastky, ktoré by ich takpovediac odbremenili, presunuli smerom ku mne. Som dokonca ochotný sa im za takýto akt skutočne dobrej vôle vopred poďakovať, ak by im to niekedy v dohľadnej dobe napadlo.
Jediné, čo ma v živote prekvapilo, je fakt, že ma daňový úrad vždy ponímal ako fyzickú osobu, lebo ja sám som sa vždy cítil iba pomerne virtuálne, teda ako každý, kto finančných prostriedkov nemá príliš veľa. Myslím, že to bolo od daňového úradu veľmi pekné a ľudské gesto a nikdy mu to nezabudnem.
Tiež si pamätám, ako svojho času politici všetkých rafinovane presviedčali podľa nejakého príslovia, že im nedajú rybu, ale naučia ich ryby chytať, aby mali vždy hojnosť. Naposledy to však jeden reťazec nedodržal a k vianočnému nákupu mi rybu dal. Ale chytať ma ju nenaučil, takže sa mi skoro vždy vyšmykla a kým som ju ošúpal, bola krvavá celá kuchyňa.
O to viac ma prekvapila iniciatíva poslankyne za OĽaNO, Heleny Mezenskej, keď sa zastala redaktora nezávislého média, ktorý neplatil výživné na deti a dlhuje na alimentoch asi 10 000 eur. Vyplýva to vraj z jeho viery, lebo neuznáva monetárny systém, teda neuznáva „peniaze vytvorené zo vzduchu“ alebo tiež „fiktívne papieriky a virtuálne čísla“. A preto vraj ani na deti neplatí. Ak ich neuznáva, aspoň podľa mňa, mohol ich pokojne tým deťom dať azda i viac, než sa od neho žiadalo.
Viac ma však prekvapilo, že sa ešte pred rozsudkom vyhráža hladovkou vo väzení a svoju blízku smrť zvaľuje na všetkých blížnych. Poslankyňa sa ho síce zastáva, ale v tomto prípade nekoná zodpovedne, pretože by ho ešte pred väzením mala naučiť „chytať ryby“. Teda naučiť ho žiť podľa jej neobvyklej metódy, pretože, ako sa kdesi vyjadrila, ona sama „neje“ a žije iba z prijímania nejakých vesmírnych energií.
Tiež to mohla naučiť aj jeho deti, lebo keby vôbec nejedli, zostalo by im viac prostriedkov na iné potreby. Je totiž pomerne zvláštne, ak sa človek dozvie od ľudí, ktorí vo všeobecnosti vôbec „nejedia“, že idú heroicky držať hladovku. Ako sa to dá v tomto prípade uznať ako forma protestu? Nuž ako mi ešte pred maturitou v kaviarni raz prezradil náhodný známy z banky: „Peniaze sú zlé! Ale všetko zlé je na niečo dobré! A preto ich mám rád!“