Na detaily francúzskeho plánu na posilnenie integrácie menovej únie si budeme musieť počkať do konca leta. Hollande zatiaľ prezradil len málo: eurozóna by mala získať vlastnú vládu, parlament a rozpočet. To môže znamenať čokoľvek. Vláda môže získať mandát na formovanie hospodárskej politiky alebo iba na presadzovanie existujúcich pravidiel. Môže sa zodpovedať voleným zástupcom občanov alebo byť zborom úradníkov vybraných členskými krajinami.
Parlament môže byť legislátorom alebo len poradným orgánom. Pod tlakom Berlína ideu rozpočtu pred pár rokmi skresali na menší fond, ktorý mal osladiť trpkú medicínu fiškálnych reštrikcií a tzv. štrukturálnych reforiem. Potom šla celá myšlienka k ľadu.
Predpokladajme však, že Hollande myslí niečo naozaj ambiciózne. Pôjde asi za rámec „umiernenej zmeny v rámci zákona“ navrhnutej koncom minulého mesiaca v Správe piatich prezidentov a bude chcieť, aby sa menová únia pretvorila na politickú. V nej majú spoločné inštitúcie právomoc rozhodovať o zásadných otázkach rozpočtovej a hospodárskej politiky a môžu sa pritom oprieť o silný demokratický mandát.
Plán z Elyzejského paláca má však jeden zásadný háčik. Takáto menová únia je vzdialená preferenciám nemeckej vlády. Ťažko by sa totiž zaobišla bez nejakej formy fiškálnych transferov z bohatších do chudobnejších oblastí. Ak by sa im aj predsa podarilo vytlačiť von Grékov, stále ostanú ďalšie krajiny periférie (počítajme medzi ne aj Slovensko), ktoré síce Berlín ekonomicky potrebuje, no chce na ne „doplácať“ čo najmenej.
Hollande to, samozrejme, vie. Takže jeho hlavnou motiváciou asi nebude starosť o budúcnosť Európy. Rokovania s Aténami zdvihli miernu vlnu odporu voči politike Berlína. Francúzsky prezident z nich vyšiel (nie úplne oprávnene) s aurou „ochrancu spoločného záujmu“ proti nemeckej hegemónii. Tento kapitál sa usiluje teraz využiť.
Primárnym adresátom nie sú ostatné štáty eurozóny, ale jeho vlastní voliči. S popularitou pod úrovňou 30 percent v druhej polovici mandátu a s neradostnou bilanciou vládnutia sa oprávnene obáva o svoju politickú budúcnosť. Ak bude pokračovať mocenský rast Národného frontu Marine Le Penovej, hlavnou líniou konfliktu sa môže stať štiepenie na pro- a protieurópske strany. Hollande sa chce uchádzať o líderstvo v prvom tábore – flirtovanie Nicolasa Sarkozyho a Alaina Juppého s Grexitom mu v tom pomohlo.
Problémom je, že súčasná menová únia sa stáva nezlučiteľná s ideou sociálne spravodlivej spoločnosti. Diktát Grécku to len potvrdil. Ak sa stredoľaví politici snažia voličov presviedčať o opaku alebo rezignujú s tvrdením, že „niet alternatívy“, naháňajú ich do košiara nacionalistickým, xenofóbnym radikálom. Tí sa môžu stať skutočnými víťazmi krízy.