Odísť v takejto situácii na dovolenku pripadá mnohým nepatričné, lebo je to, ako ponechať ju vlastnému osudu. Čo teraz? Uzná ľudstvo svoju chybu a Pluto takpovediac rehabilituje? Bude možné sledovať pozorne jeho osud, aj keď sa presunieme na dovolenke o pár desiatok či stoviek kilometrov ďalej? Zmení teda náš pomyselný odchod podstatným spôsobom aj uhol nášho pohľadu? Ide vlastne o to, že pred cestou na dovolenku si nezabalíme a nepozabúdame iba veľmi veľa prepotrebných vecí, ale že spolu s nimi si neraz odnesieme aj všetky starosti a trápenia, ktoré nás sužovali po celý rok. Tie tam síce pár prvých dní pobudnú spolu s nami, no po istom čase sa na chvíľu kamsi vytratia a ponechajú nás konečne nám samým. To je asi to najdôležitejšie.
Mám tým na mysli, že často nie je ani také dôležité to vytúžené „byť tam“, ale skôr istú chvíľu „nebyť tu“. Aby všetky chmáry nášho každodenného sveta občas prekryl úsmev spokojnosti a aby ťažké dusivé sny ráno zmazalo láskavé slnko. Aby sme práve my, ak sa to dá, mohli byť tým slnkom pre našich najbližších.
Je určite pôsobivé, že v tomto období vyšlú mnohé krajiny svoje zvedavé turistické tykadlá k bližším i vzdialenejším susedom. Ide, aspoň podľa mňa, o tú najužitočnejšiu formu diplomacie a vzájomného poznávania. Zvykol som v tomto období i v rodnom meste nosiť so sebou mapu, aby som zblúdeným cudzincom vysvetlil, ako sa niekam dostanú. Dnes ju už hravo zastúpia elektronické prostriedky, no tie obyčajnú vľúdnosť a ochotu nenahradia nikdy. A ani vždy nepomôžu.
Ráno som našiel dve nešťastné japonské turistky čakať na Obchodnej ulici na električku na Hlavnú stanicu v Bratislave. Pozerali do svojich mobilov, ale dostupné riešenie nenachádzali. Stáli na zastávke opačným smerom, no, odhliadnuc od toho, električka na stanicu vo vrcholnej turistickej sezóne nechodí. To je taká naša bratislavská špecialita.
Odviedol som ich o ulicu ďalej na autobus a získal som dva krásne a vďačné úsmevy, čo istotne nie je najhorší začiatok dňa. Spomenul som si pritom, ako som sa v Japonsku raz ráno prechádzal po malej úhľadnej dedinke a vošiel som zo zvedavosti do skromného obchodíka. Majiteľa, ktorý ma vnútri ochotne sprevádzal, som sa len tak, aby reč nestála, spýtal, koľko stojí káva. Vysvetlil som mu, že peniaze som si nechal v hoteli. Pozorne si preštudoval menovku, ktorú som mal pripnutú na saku, a podal mi kávu: „Vezmi si! Veď si k nám prišiel až z takej diaľky!“
Nikdy na to nepomyslím bez pohnutia. Sú to chvíle, keď človek aj ďaleko od domova pochopí, že iba planéta Zem je nám všetkým stále najbližšia a naozaj k nám patrí.