Veľké sťahovanie národov v 4. až 7. storočí bolo obdobím zásadných presunov germánskych a slovanských kmeňov a formovania novej mapy Európy. Podľa Wikipédie sa ako príčiny týchto migračných vĺn uvádzajú najmä tlak Hunov a s ním súvisiaca migrácia zo Strednej Ázie, rastúci populačný tlak a klimatické zmeny. Poznáme to aj z dneška.
Kedysi dávno sme práve my zmenili históriu Európy. A história sa zvykne opakovať, hoci jej aktéri sa môžu meniť. Ak by sme aj súčasnú utečeneckú vlnu nenazvali sťahovaním národov, neznamená to, že sa obrovské presuny nedejú a že nám najviac pomôže zatvárať pred nimi oči, pchať hlavu do piesku a popritom vystrkovať pravicu s vystrčeným prostredníkom.
V tom čase mali ľudia šťastie. Neexistovali hranice, ako ich poznáme. Ľudstvo nebolo také početné, preto malo viac miesta, viac zdrojov na obživu a bolo zrejme o čosi jednoduchšie usadiť sa a začať nový život. Dnes možno nie je situácia až taká, že by sa hore-dolu po planéte presúšali celé národy. Je však celkom isté, že milióny ľudí v núdzi – či už pre hlad alebo vojny – musia opustiť svoje domovy, aby začali žiť lepšie niekde inde. Som si istá, že až potiaľto tomu rozumie každý a každá z nás.
Zmena v našom chápaní nastáva vo chvíli, keď sa pár stovkám nešťastníkov pripletie do cesty Slovensko. Keby vedeli po slovensky, z médií by zistili, že jeho poprední politickí predstavitelia z nich urobili potenciálnu teroristickú hrozbu, aby sa ich následne rozhodli umiestniť do niektorej z malých slovenských obcí. Že namiesto vysvetľovania povzbudzujú politici fašizoidné nálady slovenskej spoločnosti, ktoré v nej desaťročia driemu. Že tí, čo by mali byť súčasťou riešenia, sú, naopak, súčasťou problému.
Gabčíkovo a Ladce majú svoje dôvody, pre ktoré odmietajú utečenecké tábory. O to viac je prvou a poslednou povinnosťou politikov ísť medzi ľudí – a vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať. A k vysvetľovaniu prizvať tých, čo majú s prácou s utečencami priame skúsenosti. Ak by zašli napríklad do Humenného, iste by ich tam našli dosť.
Spisovateľ Michael Crichton tvrdí: „Ľudské bytosti nikdy neuvažujú samostatne. Väčšina príslušníkov nášho druhu iba opakuje, čo im bolo povedané, a sú nahnevaní, ak sa stretnú s iným názorom. Sme tvrdohlaví, sebazničujúci konformisti. Akýkoľvek iný pohľad na náš druh je len samoľúba ilúzia.“
Vždy, keď mám tendenciu s podobným názorom súhlasiť, v mysli sa mi vynorí muž, ktorý nedávno vo veku 106 rokov opustil tento svet. Aj keby však žil iba prvú tretinu svojho života, osem vlakov a 669 detských utečencov z nacistami okupovaného Československa umiestnených v bezpečí pestúnskych rodín v Anglicku mu navždy zaistili, že sa stal inšpiráciu pre nás. Pre nás, ktorí veríme, že aj jeden človek môže niečo naozaj zmeniť. Prečo sa nikto zo slovenských politikov aspoň nepokúsi stať ďalším sirom Nicholasom Wintonom?