Katedre dejín výtvarného umenia na Univerzite Komenského vraj podľa komisie chýba vhodný garant: „Nemajú garanta, ktorý vyhovuje minimálnym akreditačným kritériám na magisterské štúdium. Musí to byť profesor, ktorý môže byť aj z príbuzného odboru, ale musí mať činnosť v danom odbore a musí v tom študijnom programe vyučovať nejaké ťažiskové predmety. A toto nebolo splnené,“ vysvetlil profesor Ladislav Čarný z Akreditačnej komisie.
Prečo sú tieto vyjadrenia vždy tak akosi arogantne neúplné? Áno som filozof, estetik, spisovateľ, no rozhodne mi nemožno vyčítať, že nie som činný vo sférach výtvarného umenia. Mám články a štúdie venované výtvarnému umeniu, jeho teórii, no aj konkrétnym umelcom a dokonca i jednotlivým ich dielam, mám príspevky v katalógoch výstav a pod. Kopu času som presedel v najrozličnejších komisiách vo vzťahu k tomuto odboru.
Garanciu som prijal na požiadanie, pretože som nepovažoval za mysliteľné ponechať tento skvelý a významný odbor bez patronátu a tým aj študentov bez perspektívy. Tak ako vtedy i teraz predpokladám, že si kvalifikačnú štruktúru dobuduje a ak budem môcť, všemožne mu pritom pomôžem. Vyplýva to, okrem iného, aj z mojej rodinnej tradície.
Kunsthistória na Filozofickej fakulte UK v Bratislave je skvelým pracoviskom. Jej poslucháči, ktorí ma občas vyhľadajú i mimo pracovného programu, často plačú krvavými slzami, lebo v nijakom smere nepoľavuje zo svojich nárokov. Kolegovia dosahujú skvelé a nespochybniteľné výsledky. Nemá to tak byť?
Nie je však pravda ani to, že dotknuté umenovedné odbory sú úplne bez profesorov. Na Univerzite Komenského pôsobí profesor Ján Bakoš (menovec, nie je môj príbuzný), kunsthistorik par excellence, ktorý má azda ešte väčšie meno vo svete ako u nás. Aspoň keď idem na medzinárodnú konferenciu, priplichtí sa ku mne vždy pár Angličanov aj Američanov (pri Nemcoch je to samozrejmé) a neúnavne sa naňho vypytujú s naliehavou intenzitou, ktorá rokmi vôbec nepoľavuje. Ale má viac ako 65 rokov, a preto u nás akoby už vôbec nebol.
Od toho sa odvíja i náš slovensky cynický pohľad: „Pán profesor, prečo tu nie ste, aj keď tu vlastne ste?“ V celkom podobnej situácii je umenoveda na rovnako dotknutej Vysokej škole výtvarných umení, kde pôsobí profesor Ivan Rusina. Napokon aj sám profesor Ladislav Čarný.
To je hlavný dôvod, prečo ministerstvo rozkrúca ten svoj obľúbený formálny kolotoč administratívnej zadubenosti. Ak k nemu – okrem toho a nie celkom náhodou – neprispel niektorý z mojich vari aj pomerne blízkych kolegov. Pretože v poslednom čase si dá na podobných aktivitách veľmi záležať.
V súčasnom svete mobbing, teda kedysi len hlúpa závisť a nenávisť, vie ešte vždy urobiť svoje. Neospravedlňujem sa. Nie je mi z toho smutno, ale na vracanie áno.