Zbíjačky, rachot a prach, podvečer ticho, počuť len smiech zo zmrzlinárne alebo spev z niektorej z vinární. Dobre alebo nebárs. Bolo svini dobre, išla na ľad tancovať. Pred týždňom som sa vrátila z francúzskeho Grenoblu a začali sme maľovať.
Prejdem cez drevenú lavičku ponad rozkopané námestie, vrátim sa do „rozkopaného“ rozhádzaného bytu, manžel na rebríku, roje múch od susedov (zmysleli si, že budú chovať prasa), stojatý vzduch, ktorý, keď sa obráti, potvrdzuje, že ošípaná sa naozaj stala mojou susedkou. A tak si hovorím, všade dobre, v robote najlepšie.
Aj v pezinskej knižnici zúri leto, teplo a prázdniny. Programy pre deti, ktoré prázdninujú v Pezinku alebo niekde v okolí, sú v plnom prúde. Pamätám si, ako som nastúpila do knižnice a pokusne sme na jeden zo stolíkov rozložili výkresy a vodové farby so štetcami. Neprišiel nik, iba sestrin a môj syn sa tam oblievali modrou farbou a líčili ju po stole.
Časom sa z našich prázdninových utorkov stali vyhľadávané akcie a toť v utorok sme mali okolo šesťdesiat detí, s rodičmi aj viac. Servítkovali či dekupážovali sme na kamene a poháre, niektoré deti na kamene maľovali. V átriu naša Margitka ponúkala tekutý Prdiprášok doktora Proktora (kniha pre decká od J. Nesba alias pomarančový sirup). Na dvore decká striekal náš Jozef s hadicou, pod bránou sa maľovalo, vnútri Kristína deckám vysvetľovala, ako na to.
Strihali sme a lepili, nevedeli sme otvoriť lep, nepoznali pomer, v akom sa to riedi. Zistili sme, že máme tupé všetky nožnice, že pekných servítok máme stále málo. Zabudli sme pripraviť mokré handričky a polepili sme si prsty. Mali sme málo stoličiek, rozbili sme pohár, ale bolo nám veselo a dobre, ako na prázdninách…
Minulý týždeň sme sa zhovárali o bájkach, budúci sa zahráme na mravenisko a reč bude o Ferdovi. Pre dospelých beží naše podujatie Leto jedna báseň. V knižných búdkach po meste nájdu tentoraz Koleničovu báseň, ktorú si môžu prečítať, vziať domov, ukázať susedovi.
Niekedy sa mi nechce domov. Hovorí sa, že radšej vyhorieť, ako maľovať. Maľujeme, všetko sa nám stratilo, vonku je príšerne teplo a na modranskom námestí sa pracuje. U susedov krochká prasa a ja prázdninujem v knižnici. Ja som tá teta, čo ráno pije v átriu kávu, požičiava a ukladá do regálov knižky, čo vymýšľa testy pre decká a hľadá každý týždeň básničku pre dospelých, ktorú skryje ako do kindervajka v knižnej búdke.
Vlastne sa nemám na čo sťažovať. Na modranskom námestí sa mi vždy páčilo. Mám rada, keď sa na ceste pracuje, odkrývajú sa rôzne vrstvy a človek nazerá námestiu do žalúdka. Aj doma budeme mať pekne, ba neprekážalo by mi ani susedovo prasa, keby tak nesmrdelo a nekamarátili by sa s ním muchy.
Vrátila som sa z francúzskeho Grenoblu, oboma nohami pristala doma a uvedomila si, že moje doma už nie je len v Modre, ale aj v pezinskej knižnici, kde sa vlastne stále hrám s deckami a ponúkam im knižky. Ozaj, tento týždeň čítame Koleniča…