Prvé formulácie otvorenej cenzúry, uplatňovanej voči umeniu, sa nachádzajú v Platónovom ideálnom štáte. Tam má rada starších bdieť nad tým, aké umenie bude dostupné príslušným vrstvám obyvateľstva. Navrhovali napríklad, aby pasáže z Homérových diel, v ktorých antickí hrdinovia plačú (povedzme Achilles nad smrťou priateľa Patrokla v Iliade), neboli dostupné mladým vojakom, lebo tí by potom neboli dosť mužní.
Postoj politikov, ktorí sa v drvivej väčšine prípadov v umení veľmi nevyznajú, paradoxne vychádza z „ochrany“ obyvateľstva pred zhubnými vplyvmi nového umenia. V nacistickej Hitlerovej ríši išlo o zdravé, tzv. pangermánske umenie. Každé iné označovali ako „Entartete Kunst“, teda zdegenerované. V Stalinovej ríši to bolo umenie socialistického realizmu postavené proti zvrhlému buržoáznemu. Idoly „dobrého“ umenia však predstavovali v oboch prípadoch iba paškvil zdravého rozumu a dobrého vkusu.
Chuť bojovať o „dobré“ umenie nechýba ani našim súčasným politikom. Napríklad v roku 2008 bola mestskými orgánmi, najmä poslancami Demokratického klubu za Staré Mesto v Bratislave, zrušená a zakázaná výstava pod kurátorstvom Richarda Gregora. Pritom ho – údajne demokraticky naladení ochrancovia mravov – pripravili aj o zamestnanie. Teda postupom, ktorý bol charakteristický pre spomenuté totalitné režimy. V nich dominovali zákazy činnosti, ničenie diel, no v neposlednej miere ekonomická, ba dokonca i fyzická likvidácia umelcov.
Príkladom zo súčasnosti je aj zrušenie 11. ročníka medzinárodného festivalu Dni tanca pre vás v Banskej Bystrici, do ktorého sa pred pár týždňami vložil župan Marian Kotleba. Prirodzene i s vyjadreniami typickými pre politikov. To znamená s odvolávkami na pomyselnú mravnosť, presnejšie na možné skazenie mladých ľudí.
Ešte praktickejším argumentom, ktorý má každý statočný politik naporúdzi, bývajú v týchto prípadoch choré deti. Spomínam si na vyjadrenie jedného ministra kultúry v televízii: „Ja nedám peniaze na dostavanie novej budovy SND, radšej ich dám na CT prístroj pre rakovinou postihnuté deti!“ Nedal ich, prirodzene, ani na jedno, ani na druhé. Ale dobre to vyzeralo. Tanec je pritom jedným z najstarších umení. Spontánne oslovuje každého, bez ohľadu na jeho pôvod, vieru, cítenie či kultúru. Nachádza sa vo svojráznej podobe aj v organickej ríši, kde si napríklad už aj včely, na rozdiel od Kotlebu, uvedomujú jeho obrovskú informačnú hodnotu. Bez svojho tanca by netrafili ku kvetom ani späť do úľa.
V každom prípade županov postoj znamená rozhodovať o veciach úplne bez ich poznania a pochopenia. Jediné miesto, kde by tristná Kotlebova iniciatíva nevzbudzoval v tomto zmysle pozornosť, je Akreditačná komisia pri ministerstve školstva. Tá totiž o umenovedných odboroch v Bratislave rozhoduje celkom podobným spôsobom.