Striktne sa odlišujú prevažujúce ekonomické a v oveľa menšej miere politické alebo bezpečnostné dôvody migrácie, či skôr emigrácie týchto ľudí. Nehovoriac o rôznorodosti medzi sociálnym prostredím domovských krajín utečencov a mentalitou meranou mravmi akceptovať spoločenské podmienky v štátoch, od ktorých očakávajú, že sa o nich postarajú.
V mnohých krajinách prevládajú obavy, že utečenci prinesú do Európy nové choroby, voči ktorým bude naša imunita a najmä náš úsporný model očkovania bezbranný. Niektoré nemecké komunity, kde sú umiestnené tábory pre neželateľných prisťahovalcov, sa obávajú stupňovania fyzického násilia, vrátane počtu znásilnení a krádeží.
Odstránenie problému migrantov v podobe budovania vysokých múrov a aktivizáciou domobrany na príklade Maďarska nie je riešením prílivu migrantov, bez ktorých by sa únia radšej zaobišla. Ako keby naši južní susedia zabudli, že hermetické uzavretie hraníc bolo súčasťou celej existencie budovania socializmu nielen u nich, ale vo všetkých štátoch, ktorých politika sa zakladala na diktatúre proletariátu.
Paradoxne bola vtedy výnimkou bývalá Juhoslávia, ktorá slobodu pohybu osôb a cestovania do zahraničia umožnila vychutnať nielen svojim občanom, ale aj všetkým cudzincom, ktorí sa cez jej veľkú dieru v železnej opone rozhodli pre život v kapitalizme.
V tejto súvislosti stojí hádam za povšimnutie šesťdielny televízny seriál o osudoch slovenských a českých emigrantov zo začiatku 80. rokov s názvom Koniec veľkých prázdnin, nakrútený v roku 1994. Jeho dejové línie sa sústreďujú na osudy protagonistov odo dňa prechodu rakúskych hraníc, cez pobyt v utečeneckom tábore Traiskirchen až po výsluchy, čakanie na azyl a životné peripetie pri integrácii emigrantov do spoločnosti.
Čoraz viac dnes zaznievajú hlasy, že by sa o migrantov z Afriky mali postarať tie štáty, ktoré ich kolonizovali, a preto volanie po solidarite krajín EÚ v tejto oblasti je maximálne neseriózne.
K zlým životným podmienkam migrantov v domovských krajinách nezriedka prispeli aj dodávky zbraní z členských štátov únie, drancovanie prírodného bohatstva nadnárodnými koncernmi a poskytovanie úverov na predražené investície pod pláštikom rozvojovej pomoci. Ako systémovo, organizačne a finančne vytvoriť podmienky, aby sa zlepšil život v domovských krajinách migrantov, čo by znížilo počty utečencov, na to dnes nikto nedokáže seriózne odpovedať.
Možno by záujem migrantov o presťahovanie sa do EÚ klesol aj v prípade ich návštevy niektorej z rómskych osád na Slovensku, kde ľudia žijú v nedôstojných príbytkoch bez hygienických zariadení, dodávok pitnej vody a kúrenia. A to sa dá prirovnať k životu v chatrčiach a utečeneckých táboroch v krajinách tretieho sveta