Kultúrnym hrdinom dneška nie je tradičný podnikateľ kumulujúci pomaly a systematicky svoj majetok. Je ním „priekopník“, inovátor prinášajúci zmenu. Meniaci spoločnosť, v ktorej žije, a zároveň svoje sociálne postavenie. Z garáže na pódium v Davose. Tento ideál je opakovaný, a potvrdzovaný, v životných príbehoch „úspešných ľudí“, ktoré vychádzajú v bestsellerových nákladoch, aj startup kultúre pohŕdajúcej „nudou“ sveta tradičného zamestnania.
Vracia sa Robinson Crusoe. Hlavný hrdina románu D. Defoea odmieta otcovo poúčanie o cnostiach stredostavovského života, rozvážneho podnikania s miernym, kalkulovaným rizikom. Vyberá si odvážne dobrodružstvo. Rizikovú investíciu do diaľkového zámorského obchodu. Po mnohých zvratoch osudu sa z neho skutočne stáva bohatý muž.
Moretti však odhaľuje aj iný rozmer knihy. Crusoeovo bohatstvo má v skutočnosti málo spoločné s jeho dvadsaťročným pobytom na ostrove. Pochádza z obchodu s otrokmi a cukrom. Nie je to síce buržoázny ideál „podnikania“, aký mu radil jeho otec – skôr príklad Marxovej „pôvodnej akumulácie“, kde je zisk dosahovaný cez hrubé násilie. No je pevne zakorenený v štruktúre rodiaceho sa kapitalizmu (a jeho dvojčaťa – kolonializmu). Pomalé zúrodňovanie ostrova je skôr legitimizovaním nadobudnutého bohatstva. Usilovná práca dáva právo ma majetok. A naopak – majetok je právoplatným výsledkom usilovnej práce.
Čo ostalo z tohto ideálu o tristo rokov? Otázka je o to dôležitejšia, že majetok a politická moc sú úzko prepojené. Aj v kapitalizme. „Dlhé dvadsiate storočie“ bolo svedkom troch pokusov buržoázie o ochranu vlastnej politickej moci – a majetku. Najprv stavila na spoluprácu so zvyškami „starých režimov“, aby pod zástavou nacionalizmu a imperializmu nakoniec utopila svet v prvej svetovej vojne. Druhýkrát sa spojila s radikálmi v hnedých a čiernych košeliach, s ešte hroznejším skóre.
Až po druhej svetovej vojne sa pokúsila uchrániť majetok a moc tým, že sa o ne podelila. Reprezentatívna masová demokracia a sociálny štát dávali masám „dole“ podiel na oboch – výmenou za lojalitu. S postupným rozpadom povojnového sociálneho kompromisu však ostal len podiel na konzume – ak to nešlo inak, na dlh.
Dnes už ťažko uveriť, že k dôstojnému životu sa možno dopracovať poctivou, drobnou prácou. O to menej v postkomunistickej Európe, kde boli kapitál a moc koncentrované metódami „pôvodnej akumulácie“ par excellence. V čase, keď sa všetci tvárime ako stredná trieda – a tento pojem znamená stále menej vo vzťahu ku kvalite života – ostáva jediná „slušná“ cesta medzi smotánku. Vyniknúť. Byť prvým. Jedinečným. Invenčným. Byť podnikateľom v pôvodnom zmysle, invokujúcim riziko, inovatívnosť a veľkú výhru. Kultúrni hrdinovia dneška tak za svoj úspech nevďačia spoločnosti – len šťastiu a svojej genialite. S dôrazom na to druhé.
Ich príbeh však možno čítať aj trochu inak. V čase, keď nik nikomu za nič nevďačí, keď sa spoločenská priepasť prehlbuje, sa na šťastnejší breh možno dostať iba zázrakom. Alebo podvodom. V akého hrdinu však uveria všetci tí, čo nechcú (alebo nemôžu) byť Robinsonom Crusoe, Edmundom Dantesom ani Rastignacom?