Práve 21. augusta, na výročie príchodu neželaných hostí, v Spišskom Podhradí otvorili výstavu prác rómskych detí. Je výsledkom projektu, ktorého názov Kto je za dverami? pripomína názov zábavného programu. Jeho autorom je nezisková organizácia Člověk v tísni, ktorá na Spiši pracuje roky, a navrhla ho regiónu takpovediac na mieru.
Projekt mal prispieť k zbližovaniu detí z majority a rómskych detí. Tvoriť ho mali kultúrne podujatia a neformálne stretnutia detí zo spišských lokalít. Obyvateľom regiónu však nesadol a jeho koordinátori ho museli zmeniť. Deti z majority sa totiž nepodarilo získať pre účasť na projekte.
„Nepodarilo sa nám ich motivovať alebo vzbudiť u nich väčší záujem,“ povedala novinárom Petra Sláviková z organizácie Člověk v tísni. Projekt preto zamerali na podporu výtvarných prác rómskych detí. Tie sa kresbami, ale aj nakrúcaním videí, usilovali ukázať, ako vnímajú podmienky svojho života a život nerómskych vrstovníkov.
Výsledkom ich práce je výstava inštalovaná v spišskopodhradskej synagóge. Namiesto ochoty detí zoznamovať sa a zbližovať podáva svedectvo o dverách pootvorených len z jednej strany. Dátum otvorenia výstavy podčiarkuje symboliku neželaného stretnutia.
Nezáujem detí (alebo ich rodičov) o spoločný projekt s rómskymi vrstovníkmi z tej istej dediny hovorí výrečne o nálade v našej spoločnosti. Privatizácia sa dovŕšila. Rodičia dnešných školákov už vyrastali v ére, ktorá osobný záujem kládla na prvé miesto a slovu zodpovednosť vyhradila iba jediný význam – starostlivosť o prospech vlastnej rodiny.
Ponaučenia, že voči tým, čo sa dostávajú na okraj, nemajú povinnosť (okrem nepríjemnej daňovej, od ktorej im chcú praví politici odpomôcť) a že pomoc by len prispela k ich závislosti a skazenosti, sa k nim hrnuli zo všetkých strán. Starí rodičia vraj ešte sedávali v školských laviciach s rómskymi deťmi. Dnes je však iná doba a iba chudáci, ktorí nemajú na to, aby deti umiestnili do elitnejších škôl a izolovali ich pred dotykom so spodinou, nechajú, aby sa deti stýkali s tými na spodku spoločenského rebríčka.
Dnes sa pozeráme na časť ľudí ako na výtlky na ceste, ktoré nám iba zavadzajú a preto požadujeme, aby sa nevyskytovali v našom okolí. Ale to nie je relikt akéhosi archaického podvedomia národa, ktorý prežil stáročia v uzavretých horských dolinách. Naša nevraživosť a nezáujem o tých „tam dole“, či už v osadách alebo v utečeneckých táboroch, je plodom dovŕšenej privatizácie ako občianskeho svetonázoru.
Hádzanie kameňom do sebeckých a izolacionistických občanov nevyrieši trampoty spoločnosti, ktorá má za sebou viac ako dve desaťročia zbožšťovania súkromného záujmu a jeho intelektuálnej obhajoby ako uholného kameňa modernej doby.