Po tomto piatku čaká zástupcov vyše 190 krajín už len päťdňové rokovacie turné v októbri. Na jeho záver musia mať na stole text, ktorý následne podpíšu účastníci summitu v Paríži. Určí globálnu klimatickú politiku po roku 2020: limity na emisie skleníkových plynov, finančné príspevky na vyrovnávanie sa s následkami klimatických zmien, ale aj investície do nízkoemisného rozvoja.
Zatiaľ to vyzerá zle. Všetci súhlasia, že emisie treba obmedziť tak, aby sa planéta neohriala viac ako o dva stupne Celzia v porovnaní s predindustriálnym obdobím. V opačnom prípade nám hrozia katastrofálne zmeny klímy. Zhoda panuje aj v tom, že zlyhanie podobné klimatickému summitu v Kodani v roku 2009 si už nemôžeme dovoliť. Napriek tomu pretrvávajú veľké nezhody v oboch hlavných častiach dohody: obmedzovanie emisií a financovanie.
Podľa klimatických expertov by misné prísľuby krajín známe v polovici týždňa viedli ku globálnemu otepleniu o 2,9 až 3,1 stupňa Celzia. Prísľuby prakticky všetkých veľkých znečisťovateľov (USA, EÚ, Čína, Rusko, Austrália, Japonsko, Kanada…) sa hodnotili ako nedostatočné alebo len priemerné. Primálo na to, aby sa ľudstvo vyhlo asi najhoršej environmentálnej kríze, akej kedy muselo čeliť. Návrh na zavedenie mechanizmu, ktorý by zaväzoval k pravidelnému postupnému sprísňovaniu limitov emisií, nemá dostatočnú podporu.
Mnohé rozvojové a rozvíjajúce sa krajiny čelia kritike pre rastúce využívanie fosílnych palív, ako je uhlie či ropa. Prechod na nové, čistejšie technológie si však vyžaduje investície, ktoré nemajú. Bohaté svetové ekonomiky im pred pár rokmi prisľúbili vytvorenie Zeleného klimatického fondu, v ktorom bude v roku 2020 sto miliárd dolárov. Zatiaľ sa konkretizovala iba nepatrná časť tejto sumy.
Dosiahnutie férovej klimatickej dohody komplikuje to, že efekty zmien sú nerovnomerné. Historickú zodpovednosť za súčasnú mieru emisií nesú najmä industrializované krajiny. Negatívne dôsledky – zlyhania úrody, stúpajúce hladiny morí, extrémne počasie – však pociťujú hlavne chudobné krajiny Afriky a Ázie či malé ostrovné štáty. Plným právom žiadajú, aby veľkí emitenti niesli zodpovednosť za škody a podieľali sa na financovaní ochranných opatrení. No nie na úkor už aj tak nedostatočnej rozvojovej pomoci. Dnes sa zdá, že táto požiadavka sa v konečnom dokumente objaví maximálne ako neformálny prísľub.
Dnes sa zdá, že decembrový summit v Paríži sa môže skončiť dvoma pravdepodobnými výsledkami: nedostatočnou alebo žiadnou dohodou. V oboch prípadoch sú dôsledky rovnaké. Zintenzívnenie zmien globálnej klímy, prírodné katastrofy, destabilizácia…
Ďalšie milióny ľudí si budú musieť vybrať medzi domovom a prežitím. A keď budú hľadať relatívne bezpečie za hranicami, narazia tam na pokryteckých populistov, ktorí vykrikujú čosi o „ekonomických migrantoch“ a o potrebe „riešiť problémy tam, kde vznikli“.