To nie je pokus o sarkazmus. Vláda vedená Syrizou je pre veriteľov najlepším z realisticky možných výsledkov predčasných volieb. Druhou alternatívou by bol nástup Novej demokracie v spolku s viacerými menšími stranami. Koalícia, ktorá by od začiatku čelila tvrdej kritike opozičnej Syrizy, protestom na uliciach, s malou šancou na viditeľné zlepšenie ekonomickej a sociálnej situácie.
Nakoniec by asi musela urobiť to, o čo sa neúspešne pokúsil niekdajší premiér Antonis Samaras v roku 2014, zastaviť prepad popularity svojej pravicovej strany Nová demokracia faktickým prerušením spolupráce s veriteľmi. Vzhľadom na krehkosť takejto potenciálnej vládnej koalície, a nereálnosť tretieho gréckeho programu, by sa to udialo pomerne skoro. Nehovoriac o tom, že aj po zmene vedenia ostáva Nová demokracia stranou so záujmami prepletenými s gréckymi oligarchami.
Treťou možnosťou bol chaos. Neschopnosť vytvoriť vládu s dostatočnou podporou v parlamente. Šance na prežitie menšinovej či úradníckej vlády by boli v súčasnej situácii minimálne. Pred voľbami spomínaná „vláda národnej jednoty“ bola od začiatku skôr zbožným želaním gréckych konzervatívcov a zvyškov zdecimovaného socialistického Pasoku.
Medzinárodní veritelia (najmä „partneri“ z eurozóny na čele s Nemeckom) tak dostali šancu, ktorú chceli. Alexis Tsipras prestáva byť symbolom zmeny a výsledky volieb to potvrdzujú. Napriek víťazstvu stratila strana oproti januáru 350-tisíc hlasov, volebná účasť bola rekordne nízka, k urnám prišlo o 1,6 milióna ľudí menej ako k referendu pred dvoma mesiacmi. Syriza bude zodpovedná za implementáciu programu, ktorý prijala len pod brutálnym nátlakom a so škrípaním zubov. Ak podmienky splní, na popularite jej to nepridá. Ak poľaví, bude obviňovaná zo zlyhania.
Otázkou je, či veritelia šancu využijú. Súčasťou ultimáta nadiktovaného v lete Aténam je privatizácia v hodnote 50 miliárd eur. Hlavným cieľom veriteľov je získať peniaze na splácanie dlhu. Výhodnosť predajov či zhodnocovanie majetku novými majiteľmi sú druhoradé. Privatizačný program však reálne nemožno vykonať bez spolupráce gréckej vlády. Tá bude ťažko dlhodobo súhlasiť s výpredajom za nevýhodných podmienok.
Grécky dlh je pravdepodobne nesplatiteľný. Včasná reštrukturalizácia, vrátane odpisu jeho časti, by stabilizovala verejné financie a ekonomiku krajiny. Otázkou je len to, kedy a ako odpis nastane. Buď včas, riadeným procesom, v dohode s veriteľmi a v súlade s úsilím Atén ostať členom eurozóny. Alebo to bude zúfalý krok gréckej vlády, tlačenej k absolútne neprijateľným opatreniam. Chaoticky, s výsledkom výrazne drahším pre obe strany a pravdepodobným odchodom krajiny z menovej únie.
Berlín a spol. prinútili Tsiprasa k politickému salto mortale. No ak má ich plán aspoň trochu fungovať, sami musia ukázať flexibilitu. Iba žeby skutočným cieľom bolo, aby plán nefungoval.