Neskôr sa k Modre a Pezinku pridala s vinobraním Rača, ale tá bola vždy pre Modranov trochu od ruky. A ešte sa na jeseň chodieva do Trnavy na jarmok.
Jesenné radovánky, stánky s ľudovými výrobkami, s cigánskou, husacinou, lokšami, burčiakom, balóny, kolotoče, hudba z ampliónov… Celá jeseň sa tu nesie v znamení ľudových veselíc a oberačiek. Tento rok vinobranie v Modre nebolo. Mali sme Vinohranie. Opravujeme námestie, doprava je odklonená cez uličky, na ceste sa pracuje. Preto Vinohranie. Akcia prebehla v modranských vinárňach a pivniciach, v evanjelickom kostole, na nádvorí starej radnice a na štadióne.
Keď som sa o nej dozvedela, nedávala som jej veľkú šancu na úspech, ale tešila som sa, že vinobranie nebude. Sama nemám veľmi rada ľudové veselice, smrad spáleného mäsa, rozliateho vína, plastové poháriky kotúľajúce sa po uliciach a do toho rev od kolotočov.
Možno aj preto ma prekvapilo, ako mnohí Modrania prijali správu o „náhradnom“ programe. Celý september mohli tí vinobraniachtiví „vinobrániť“ po západoslovenských okršlekoch, natriasať sa pod pódiami či skúšať svoj žalúdok na niektorom z kolotočov, no zachýbal im podobný druh zábavy v Modre. Pritom organizátori dotiahli to najlepšie, čo hudobná scéna ponúka. Alebo koncerty modranských kapiel na štadióne, Music Art, Sophora, July in Bloom, Jano Ponka Duban a priatelia, Elephant Flowers, Pijem & Matelko & Malevil, Bukasový masív, Druhý náklad, Krst CD Modraman.
Napriek rekonštrukcii Stoličného potoka a uzatvoreného modranského námestia sa podarilo vytiahnuť ľudí do ulíc, reštaurácií a pivníc, stretnúť sa a pripiť si pri dobrej hudbe. V Múzeu Ľudovíta Štúra, ktoré je, mimochodom, v rekonštrukcii tiež, nechýbali zaujímavé výstavy otvorené pri príležitosti Dní kultúrneho dedičstva.
A tak sa nám v Modre počas rekonštrukcie podarilo možno to, čomu sa v Čechách hovorí „kouzlo nechtěného“: vytvoriť komornú atmosféru malého mesta v čase oberačiek, ktoré je plné mladých, putujúcich z koncertu na koncert. Hádam by sme sa mohli odlíšiť od okolitých miest a ponúkať čosi iné, niečo, za čím by každú jeseň do Modry prišli obyvatelia aj zo širšieho okolia.
Keď ľudia prerábajú a maľujú, obyčajne si hostí domov nepozývajú v duchu príslovia Nie sme doma, maľujeme! Modrania však pozvali, ponúkli domácim hudobný relax v čase oberačiek, návštevám komornú atmosféru mestečka, ktorá dýchala nielen vínom, burčiakom a jedlom, ale najmä kultúrnymi podujatiami. Vinobranie v Modre odjakživa používalo na svoju propagáciu plagát s obrázkom poslednej lajtry od Ľubomíra Kellenbergera. Vinobranie sú modranské „dožinky“, oslava pozberanej úrody. A tá ešte z vinohradov nezmizla, ešte je skoro poslednú lajtru vyzerať. V každom prípade odteraz držím palce nielen Stoličnému potoku, ale aj vinobraniu a vinohraniu tiež.