Samozrejme, nielen preto, aby bol mimoriadne vtipný, no azda i preto, aby sa s týmto nepríjemným faktom vyrovnal spôsobom, ktorý by bol pre jeho oddaných divákov prijateľný. Ak vieme, že nejaká krajina je asi takáto, potom nás jej relatívne úspechy natoľko neťažia. Musia byť draho vykúpené. Aspoň lacným humorom.
Iste, u nás by si nijaký komentátor nedovolil vyhlásiť, že „tamtí“ skvelí ľudia naproti tomu jedia vlastné hamburgery a že ich najväčším vývozným artiklom sú hollywoodske seriály. Oba druhy fyzickej i preduchovnenej potravy sú totiž výživné približne rovnakým spôsobom. Ale v každom prípade chutia tak isto.
V tomto bode by som však pomyselné recipročné vyhlásenia radšej pozastavil, lebo pri príslušných prezidentoch je to už aj vnútri každého štátu asi tak päťdesiat na päťdesiat. A vyhlasovať také čosi o nich takpovediac zvonku istotne nemôže priniesť nič dobré. Ale veď ide iba o úsmev!
Komentátor pyšne zvozil aj maďarskú kameramanku, ktorá vraj kopala do utečencov, no diskrétne ju vôbec neporovnal so zásahmi príslušných orgánov na mexických hraniciach, cez ktoré neselektívne prenikajú chudobní mexickí kresťania. Určite podobne ako moslimskí utečenci u nás, tiež, aspoň ako sa vyjadril, ani mexickí neboráci „nie sú delfíny, ktoré by sa snažili migrovať do Scottsdale v Arizone“.
Riešením problému utečencov teda je, aspoň podľa neho, aby si Slovensko postavilo mešity. Napríklad na rozdiel od oveľa bohatšieho Nemecka, kde ich chce úplne zadarmo vybudovať, a to až dvesto (isto celkom reprezentačných), Saudská Arábia.
Samozrejme, nemôžem komentátorovi úplne protirečiť, lebo nemám na to vplyv a ani príslušný titul, teda v tomto prípade HBO za menom. Bojovať voči takému či onakému humoru vôbec nemá zmysel. Robí to zvyčajne nenávistnejšia strana, ako toť nedávno v redakcii humoristického časopisu v Paríži.
Predsa mi je však ľúto, že nemôžeme žartovať podobným spôsobom. Nie že by to bolo rovno zakázané. No keby to niekto skúsil, hneď by ho v najbližšej bratislavskej kaviarni dosekali tunajší moderní šabľozubí tigri oslobodenia tamilského Ílamu. Alebo niekto iný.
Vždy, a najmä v oblasti smiechu, však ide o človeka, o ľudí, o ich osud. Ľudia na tento svet prichádzajú, no po čase z neho musia aj odísť. Drsné pomery na každej takejto ceste si musia vyvažovať plačom i smiechom. Tak to vo svete chodí. A záleží na tom azda najviac. Iba preto sa mnohé vtipy dotýkajú i hrôzy. Ale aj preto sú niektoré vtipy jednoducho hrozné.