V poriadku, nechcem byť zlá. Nech si každý vedie dišputy, o čom chce. Viem si predstaviť zvolať napríklad teplú konferenciu ku katolíckym otázkam. Rovnako dobre si viem predstaviť, že by z nej vyšiel vzťah LGBTI ľudí k rímskej cirkvi paradoxne nepomerne lepšie ako opačne.
Katolícka cirkev na synode opäť potvrdila, že gejovia a lesby si nezasluhujú jej priazeň: snahu označiť ich za svojich bratov a sestry odmietla. Cirkev, ktorá má v popise práce milosť a lásku, dala opäť na známosť, že láska v jej ponímaní je výsostne výberovou záležitosťou. Nie medzi nebom a zemou, ale medzi spálňou a spovednicou vidí lásku katolícka cirkev. Miluj blížneho heterosexuálneho svojho ako seba samého.
Mocenským hodnostárom cirkvi ani len nepríde na um, že by svojimi postojmi mohli ľuďom spôsobovať peklo už tu na zemi – či už nemilosrdným odmietaním bratskej a sesterskej prítomnosti veriacich LGBTI ľudí v cirkvi alebo sileným uplatňovaním takzvaných tradičných (čítaj katolíckych) hodnôt v systémoch svetských štátov. Étos ľudskosti a spravodlivosti nie je a nikdy nebude iba doménou cirkví, už by sa s tým mohli vo Vatikáne zmieriť.
Priznávam, že nechápem, prečo ľudí ťahá srdce tam, kde ich nikto nechce. Ale v poriadku, právo na výber máme všetci. Veď napokon o to ide. Oveľa viac rozumiem jednému z kňazov, ktorý však podľa cirkvi nie je viac bratom katolíkov a katolíčok. Hovorím o poľskom otcovi Krzysztofovi Charamsovi, úradníkovi vatikánskej Kongregácie pre náuku viery, ktorý v predvečer synody zverejnil, že je gej – a dokonca predstavil médiám svojho partnera.
Odvážny kňaz zároveň zverejnil zaujímavý manifest, ktorý je otvorenou výzvou pápežovi a cirkvi na revíziu postoja k LGBTI ľuďom. Je to síce dokument vskutku utopický, napriek tomu vizionársky a hlboko ľudský.
O revolučnom duchu „desatora“, ktoré vo svojom manifeste Charamsa presne definoval, najlepšie vypovedá to tretie: „Žiadame, aby cirkev zrevidovala svoje doterajšie konanie voči štátom a národom, ktoré na základe demokratického rozvoja civilizácie zaručujú ľudské práva vrátane práva na lásku a občianske manželstvo osobám z radov sexuálnych menšín. Civilizovaným štátom prináleží rešpektovanie autonómie v záujme spoločného dobra všetkých, nielen katolíkov.“
Ak by sa týmto snom poľského otca, brata a geja inšpirovali homofóbne cirkvi, štáty i jednotlivci, všetci by sme sa cítili lepšie a bezpečnejšie. A katolícka cirkev by tri synodálne týždne zo svojho „skromného“ života mohla venovať problémom, ktorým rozumie lepšie ako rodine. A ktoré tento svet pália oveľa viac ako niekoľko percent teplej populácie.