Horí, ale nehaste!

Na Dušičky sme sa vozili po chotári a obzerali cintoríny. Všetci robili v záhrade. Mám rada jesenné počasie aj záhrady. Novembrové rána voňajú, sú vlhké a hmlisté.

04.11.2015 15:00
debata (1)

Za našimi humnami sa rozprávajú bažanty. Celé kŕdle, občas niektorý vzlietne, škriekavo sa vznáša a zosadne. Cez ploty im odpovedajú zachrípnuté kohúty, po streche beží mačka, v kríkoch zapiští myš. V utorok ráno bol srieň. Potom vyšlo slnko a inovať na listoch kvapkala do trávy. Na jabloni zabudnuté jabĺčko.

A my, že urobíme poriadok. Opilujeme kríčie, orgován, čo zvláštne kvitne aj vonia, zlatý dážď, ružu z jericha, vajgelie, keriu… Odrazu je v záhrade všetko inak. Vidíme za humná, z rôznych strán sa odokryli rôzne priezory. A pod nohami vtáčie hniezda a prázdne slimačie ulity. Tieto dáme preč, tento ostriháme a necháme, na jar vyženie. Tu brečtan drží múr, tu zavadzia.

Celá veda je to. Oheň v záhrade pukoce, zvláčame konáre a haluzie, smrdíme od dymu. Do toho fúkne vietor a rozhojdá konáre, padá lístie, vietor zabŕdne do kopy na ohnisku, rozdúcha pahrebu. Aj šípky preč, aj černičie, dulovec, aký si bol krpatý, keď som ťa sadila. S každou tou rastlinou mám vzťah. Tu bola kedysi ruža, potom sme ju presadili.

Toto je ona, teraz je tu krík. Chodníčky robil Janko, iné sme našli, ale nikam nevedú. Mačaco zavše končia v kríčí. Mám iný výhľad z okna, staré známe rastlinnosti inak "hovoria”, iné hovoria, inak vyzerajú a nie je to len jeseňou. A oheň akoby to potvrdzoval. Je jeseň, kúrime v záhrade, tu sa pracuje, smejeme sa, sme špinaví a narobení a je nám spolu dobre.

Ani neviem, ktorá činnosť je taká príjemná, ako toto jesenné odkrývanie starých známych miest, spomínanie, aké to bolo, keď sme sem prišli a čo kde rástlo, čo sa neujalo, a to, čo sa ujalo, ako si tu rastie…

Všetky ruže som sadila s Jankom Dudášom. Na Dušičky som mu zapálila sviečku na cintoríne. Toto bola mamina a moja záhrada. Ona ma naučila mať rada všelijaké rastlinky, všímať si, ako je to tu nahodené, a že keď niekedy nevládzem, pán Boh sa postará dobre tiež. Očami o teba bedlím, záhrada zanedbaná.

Zavolala som kamarátov Jozefa a Jana. Behám za nimi a teším sa ako pes. Odrazu je tu svetlo, Jankove chodníčky, mamine ruže. Škoda, že sa toto nedá urobiť s myšlienkami, so všetkým, čo má človek na srdci aj na jazyku. Prekopať, vytnúť čakanom, presvetliť, odstrániť, vyhrabať, podpáliť, aby nám narástlo nové, mladé, pekné a voňavé. Pravdaže, človek musí vedieť aj čo!

Niektoré rastliny by sa mohli zľaknúť a trebárs nikdy nerozkvitnúť. Preto som zavolala kamarátov, ktorí tomu rozumejú a s ktorými je mi tu dobre. Odchody niektorých kríkov tak nebolia a nie je mi za nimi smutno. Naopak, teším sa na jar, keď to vyženie.

Večer je záhrada sama. Pozerám cez kuchynské okno, vidím stále tlejúcu pahrebu, ako svetlo nejakého domu v diaľke, svetielko, za akým sa v rozprávkach kráča a putuje, sú doma, majú zažnuté, možno sedia za stolom a zhovárajú sa.

Pichne ma pri srdci. Svetielko ako maják, svetielko v záhrade ako spomienka. Akú majú všetky tieto novembrové ohníčky moc, aké majú čaro! Toto sú tie najdôležitejšie veci na svete!

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #jeseň #Dušičky