Britské paradoxy

Premiér David Cameron onedlho oznámi, ako si predstavuje renegociáciu vzťahov so zvyškom Európskej únie. Presné znenie požiadaviek zatiaľ skrýva najmä z vnútropolitických dôvodov, ale je známe, že sa budú krútiť okolo štyroch veľkých oblastí. Jednou z nich je, aké miesto a práva majú v únii členské štáty mimo eurozóny.

07.11.2015 08:00
debata

Za britskou požiadavkou stojí racionálna úvaha: ak má eurozóna prežiť, musí sa hlbšie integrovať. Pravda, stále existuje možnosť, že to nebude schopná či ochotná urobiť. Potom sú však ďalšie úvahy irelevantné.

Hlbšia integrácia bude znamenať ďalšie posilnenie koordinácie fiškálnych politík, vytvorenie špeciálneho rozpočtového nástroja pre eurozónu, zjednocovanie hospodárskych politík a vytváranie inštitucionálnej nadstavby, ktorá zabezpečí väčšiu efektívnosť rozhodovania. A, dúfajme, aj demokratickú legitimitu.

Veľká Británia nechce byť súčasťou tohto procesu. Zároveň však nechce väčšiu integráciu ostatných krajín brzdiť. Keď pre nič iné, tak preto, že potrebuje fungujúcu menovú úniu. Vzhľadom na ekonomické a politické prepojenia kríza EMU znamená aj problém pre Londýn. Potrebuje si však ochrániť dva zásadné záujmy.

Prvým je akceptovanie faktu, že „stále hlbšia integrácia“ nie je cieľom EÚ. Prinajmenšom nie pre všetkých jej členov. Pre časť „nových“ krajín, ktoré sa v najbližšom čase nestanú členmi eurozóny, no nechcú si zavrieť dvere do „integračného jadra“, to môže zaváňať rizikom neprestajného formalizovania a upevnenia dvojúrovňovej štruktúry.

Môžu sa oprávnene obávať, že tí, čo zostanú mimo užšieho klubu, budú postupne politicky a ekonomicky marginalizovaní. A na rozdiel od Londýna si nemôžu ani nahovárať, že sú dôležitými hráčmi.

Teoreticky by ich mohla upokojiť druhá časť britskej požiadavky: zaistenie férového prístupu ku krajinám mimo eurozóny. A to tak, že by nemali povinnosť zúčastňovať sa na riešení jej problémov, najmä na množiacich sa garančných schémach. Zároveň, a to je ešte dôležitejšie, aby mali hlas pri rozhodovaní eurozóny o veciach, ktoré budú mať vplyv aj na štáty mimo nej.

Dnes sa Londýn obáva najviac regulácie finančného sektora. Mohlo by však ísť aj o menovú politiku, dane či sociálnu oblasť. Tu Cameron narazí na odpor. Čím viac sa bude eurozóna integrovať, tým ťažšie sa dá predstaviť fungovanie mechanizmov, ktoré majú chrániť záujmy krajín mimo eurozóny.

Idea „férovosti“ naráža v praktickej rovine na množstvo protirečení. Európska centrálna banka riadi svoje intervencie záujmom menovej únie. Ako veľmi ju budú trápiť starosti Bank of England?

Ak bude eurozóna stabilizovať finančný sektor ďalšou reguláciou, nechá sa brzdiť záujmami londýnskej City?

Ak krajiny menovej únie konečne pristúpia k hlbšej integrácii v sociálnej oblasti, budú prihliadať na názory britskej vlády na konkurencieschop­nosť?

Odpovede na tieto otázky existujú: málo, nie a neveľmi. Paradoxne, málo na tom zmení rozhodnutie, či Británia nakoniec vystúpi z EÚ, alebo zostane „len“ na politickej periférii eurozóny.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #EÚ #Veľká Británia #David Cameron