Ide o problém, ktorý cudzinci najčastejšie vôbec nehľadajú sami v sebe, lež vrhajú sa rovno na nás s trpkými výčitkami. Sami pritom celkom svojvoľne pochádzajú z rôznych, ba niekedy aj z úplne odlišných kultúr a zo všelijakých krajín. Azda i preto je pre nás veľmi ťažké všetkým naraz vyhovieť. Veď aj my sa od nich úplne spontánne odlišujeme.
Napríklad v Bratislave máme Hlavnú stanicu, ktorá tak vôbec nevyzerá. Napriek tomuto nespochybniteľnému faktu máme v Petržalke navyše paneláky, ktoré kritizoval už posledný československý prezident Václav Havel. Povedal o nich, že sú to králikárne, predurčené iba na demoláciu. Petržalku preto poľahky spozorovala aj novinárka z New Yorku, ktorá o nej napísala dlhý článok do významných amerických novín.
Musím povedať, že v tom mala úplnú pravdu. Veď prečo by sem inak pricestovala? Teda pravdu mala aspoň v súlade s bývalým prezidentom Havlom. To niekomu môže pripadať zvláštne, no ľuďom, čo hlboko začrú do architektúry a urbanizmu, už nie.
Spomínam si, ako nemeckí filmári pred pár rokmi našli najlepšie scenérie pre film o zbombardovaných Drážďanoch rovno v Bronxe. No i tak verím, že múdrejšie by bolo, keby obyvatelia Slovenska žili v karavanoch (mám na mysli tie kvázi domčeky na kolieskach, čo sa dajú bez problémov pripnúť za osobné auto). Teda ako v takých tých karavanových štvrtiach vo viacerých vyspelejších amerických mestách.
Keby každá utečenecká rodina prišla do Európy v takom príbytku, istotne by odpadli mnohé problémy s ich bývaním. Hlavná stanica by nebola potrebná a celá Bratislava by mohla kedykoľvek byť hocikde na Slovensku.
Veľmi neobvyklý postoj ku krásam domoviny majú v tomto zmysle najmä obyvatelia Sicílie. Kedykoľvek som túto tému načal, stretol som sa iba s výsmechom. A to som tam všetko len chválil, lebo sa mi tam páčilo. „To nemôžeš myslieť vážne! Toto sa ti páči?! Toto tu?!“ kričala na mňa poslucháčka filozofie z Univerzity v Palerme, v dedinke na vysokom útese, keď mi ako brigádnička doniesla k najkrajšiemu výhľadu na blankytné modré more tú najslastnejšiu kávu.
Ale neviem, čo by so mnou Sicílčania urobili, keby som sa, naopak, vyjadroval iba negatívne! Po istom type amerických filmov zo sicílskeho prostredia som to radšej neskúšal. Hrdinovia v nich boli vždy veľmi dobre ozbrojení a ešte aj nejakí prchkí.
Najľahšie je, ako mi prízvukuje kamarát, písať o nejakej krajine, keď ju poznáš iba cestou z hotela na letisko. Čím si tam dlhšie, tým je to väčší problém. Ponáraš sa do súvislostí, mnohé ti prirastie k srdcu, iné je zase nadmieru zložité. Napriek tomu si myslím, že keby sme na Slovensku boli rovnakí ako všetci ostatní, čo zatiaľ nikto nikde nedokázal, nedalo by sa o nás písať vôbec.