Len keď sa smejem

Po dlhšom čase som bola doma. Nechodila som do práce a ak som vyšla na ulicu, iba preto, aby som skočila po dcéru do školy alebo do obchodu. Doma je dobre.

12.11.2015 07:00
debata

Mám rada domáce zvuky – tikot hodín, mokré otáčanie bubna práčky či napúšťanie vody do umývačky riadu. Za oknami sa menila záhrada, opadávalo lístie, priletel spoza humien bažant, rozkikiríkal sa susedov kohút. Susedia poorali a poprihŕňali vinič.

Modra je malé mesto. Možno aj preto nemám rada filmy, kde ľudí z obcí či miest, ako je moja Modra, opisujú ako hlupákov. Iste, takmer všetci sa poznáme, ale sme v poriadku. Nemáme prihlúpleho starostu, streleného farára, ani babkám, ktoré chodia do kostola, nepreskakuje. Na vidieku nežijú hlupáci ani domorodci, ktorí nevedia narátať do desať. Hádam preto ma irituje prihlúply seriál Horná Dolná, ktorý sa teší takej obľube, že jeho titulná pieseň pomaly zľudovela a na školách si ju spievajú deti.

Petra Polnišová a spol. sa na nás večer čo večer valia z reklamy, z Hornej Dolnej, vypadávajú z Kredenca, v reprízach frčí Partička, nepomôže ani prepnúť na chudáka arogantného doktora Martina (po Hausovi už tuším nemôže byť žiaden lekár normálny), aj odtiaľ sa na vás po piatich minútach usmieva Polnišová.

Iste, telka sa dá našťastie vypnúť. Dcéra, mimochodom, tretiačka, mi vravela, že všetci spolužiaci pozerávajú Hornú Dolnú aj Kredenc, cez týždeň fičia na talente, v nedeľu ide superstar. „Jedemé, kto nemaže, ten nejede!“ Tento druh humoru tuším nikomu neprekáža, tak nás ním kŕmia veľkou lyžicou. Svojho času Vladimír Mináč povedal, že sa tu uzabávame k smrti. Zábava tohto kalibru sa vtedy batolila v plienkach. Zdvíha sa mi žalúdok zo všetkých tých rodinných, pravdivých príbehov, súdnych siení, pred očami na mňa zavše vyskočí svet, o akom nechcem vedieť. Iba sa sama seba pýtam, či sme naozaj takí sprostí, že toto chceme a chceme toho tak veľa a všade. Nežije sa tu ľahko, no vieme sa tomu zasmiať?

Jeden z mojich obľúbených vtipov: V priekope leží mladý muž, do srdca má zabodnutý nôž a chrčí z posledných síl. Okolo ide stará žena a pýta sa: „Jéjda, a nebolí vás to, človeče?“ „Len keď sa smejem,“ odpovedá mládenec.

Iný druh zábavy ponúkajú vidiecke kulturáky. V tých „řádí“ premiér so svojou kamarilou, frčia vtipy o Rómoch, o utečencoch. Medzitým sa my vidiečania vozíme plnými autobusmi, z ktorých sa stali medzičasom aj mestské spoje. A tak vlastne nestačí, že dochádzate, ešte sa musíte i vliecť, a nadvihuje vás z toho, ako šoféri aj cestujúci zmätkujú (byť dôchodkyňa, nejdem už nikam a kašlem na to), alebo vlakmi zadarmo. Tými machruje aj vláda, keď hovorí, ako je nám tu dobre.

Bola som chvíľu doma. Ľudia na vidieku nemajú robotu, nakupujú u Vietnamcov, „tračujú“ z obchodu do obchodu a hľadajú lacné potraviny. Čakárne u doktora sú plné, lekárne tiež. Ľudia nežartujú, ani sa nevadia, čakajú, kým na nich príde rad, doktori si poradie určujú sami, zavše sa čaká aj tri hodiny. Tak ako v Rúfusovom Mechúrikovi Koščúrikovi: „Ani len chúďatko nemuklo, aby mu vrecúško nepuklo…“ Večer si pustia telku, jedno akú stanicu, všade sa z takých, ako sú oni, smejú…

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Televízia #Modra