Zhrnúť stručne, čo je to politická korektnosť, sa môže zdať jednoduché. Zároveň je to však téma, ktorej sa v závere 20. storočia venovali aj viaceré západné univerzity. Svet totiž dospel do štádia, že na ľuďoch naozaj záleží. A to nielen skutkami, ale aj slovne. No nie všade a nie na všetkých – práve preto sa tento fenomén v nedávnej minulosti objavil. Pre niekoho zázrak, pre druhých taľafatka či dokonca prekážka slobody slova.
Hovoriť politicky korektne znamená vyjadrovať sa nielen správne, ale aj bez hanlivých výrazových prostriedkov, a naopak, usilovať sa v jazyku nájsť slová, ktoré nikoho neurážajú (neger), nepodsúvajú stereotypy (cigán), nevulgarizujú (buzerant), nedehonestujú (biele mäso), neubližujú (kripel) atď.
U nás zrejme najznámejší „antipropagátor“ politickej korektnosti, muzikant a bloger Peter Breiner sa za roky písania o politike a občianskych témach na Slovensku, v Kanade či v USA napokon sám posunul až do pozície človeka, ktorý jej, ako sa zdá z kontextu jeho článkov, rozumie. Vývoj nezastavíš. Naďalej však prehnané formy politickej korektnosti kritizuje. Otázka za milión je, kde leží hranica medzi preháňaním a potrebou ďalej scitlivovať ľudí, aby prostredníctvom jazyka nevytvárali či nepodporovali ďalšie predsudky.
Zloženie najnovšej kanadskej vlády je skvelým príkladom, kam to až môže politická korektnosť dotiahnuť. Nie je to totiž iba samoúčelné ohýbanie jazyka v prospech menšín všetkého druhu. Je to predovšetkým ich zviditeľňovanie a „zaťahovanie“ do spoločenských, občianskych a politických procesov, ku ktorým mali minimálny, prípadne žiadny prístup. Za všetkých by vedeli rozprávať, aj rozprávajú novodobé sufražetky či Barack Obama.
Ale aby som nezabudla: v kanadskej vláde dnes „sedí“ polovica žien a polovica mužov. Vláda Justina Trudeaua si však potlesk zaslúži aj z ďalších dôvodov. Dvaja jej členovia pochádzajú z etník pôvodných kanadských obyvateľov, traja sú prisťahovalci, dvaja Sikhovia, jeden moslim, ateista, gej, všetky a všetci sú zároveň odborne zdatní/é vo svojich témach.
Čerešničkou tejto vládnej torty sú portfólia ministerstiev, ktoré už samotnými názvami reflektujú najväčšie výzvy 21. storočia: ministerstvo životného prostredia a klimatickej zmeny či ministerstvo pre prisťahovalectvo, občianstvo a utečencov.
Ako s tým všetkým súvisí český filmový queer festival Mezipatra, mimochodom jeden z najväčších svojho druhu na svete? Jednoducho. Nikto, a už vôbec nie médium verejnej služby, Česká televízia, ho nepredstavuje ako akúsi homosexuálnu „pikošku“. Je to festival s queer tematikou. Bodka. Bodka, ktorá by sa zišla pre začiatok aj na Slovensku. Rovnako ako vláda podobná tej kanadskej. Pretože je rok 2015, ako povedal tamojší premiér.