Zatiaľ však iba o virózu (aby som nebola pesimistická). Liečba láskou a pravdou, ktorú sme si sľúbili, trvá už 26 rokov. Sem-tam zaberá, často však hrajú prím vírusy a bacily.
Spočiatku sa zdalo, že mierumilovná odluka národov bývalého Česko-Slovenska sa skončí lepšie pre českú stranu, potom chytilo druhý dych Slovensko. Dnes, súdiac podľa stavu oboch krajín v kontexte aktuálneho diania nielen v Európe, si slovenské a české voličstvo slobodne volí väčšinou práve takých ľudí, pre ktorých sa Jupiter strachuje o modrú planétu. Našťastie sme sa medzitým stihli usídliť medzi členskými štátmi Európskej únie, ale aj začať žiť minimálne dva paralelné životy. Jeden „slniečkarský“, druhý menej slnečný, zato vraj pragmatický.
České študentstvo na „blbú“ – tentoraz antiimigračnú – náladu zareagovalo kultúrnymi akciami na miestach, ktorými sa prevalila novodobá česká, ale aj slovenská história. Český prezident pod transparentmi o sebe samom, zato inak „proti všem“ a proti migrantom zvlášť, študentov nálepkuje výrazom „řvoucí stádo“, sám pritom volajúc nie nálepkovaniu. Kultivovanosť a ľudskosť českého národa zachraňuje premiér.
Na Slovensku prežívame čosi podobné – iba v obrátenom garde. Predseda vlády na púti k ďalšiemu samostatnému vládnutiu vzýva bôžika strachu z neznámeho, ktorý je u nás rozhodne etablovanejší ako bôžik lásky k blížnemu. Prezident v našom prípade účinkuje podobne ako v Česku premiér.
Na oboch stranách rieky Moravy tak máme na výber, ktorú náladu si zvolíme. Sloboda je to, čo nás nielen irituje, ale aj to, čo nás inšpiruje. Ak sa aj dar slobody niekedy zdá byť danajským, pretože si s ním nedokážeme poradiť, nič to, dary sa nevyhadzujú. Zvlášť nie tie, ktoré naozaj potrebujeme.
V priestore visegrádskej štvorky sa štáty, ešte donedávna otvorené myšlienkam západných demokracií, stále viac uzatvárajú do bludného kruhu myslenia na spôsob „cudzie nechceme, svoje si nedáme“. Alebo, a to je ešte horšie, zatláčajú spomienky na minulosť a obracajú svoje nádeje kamsi na východ, hoci naša nedávna skúsenosť a realita povedzme dnešnej Ukrajiny našepkávajú opak.
Môj 17. november sa ešte neskončil. Asi každý z nás má nejaký dôvod vysloviť túto vetu. Pre mňa osobne sú lakmusovým papierikom slovenskej slobody a demokracie teplé manželstvá. Otec štát ani matka cirkev na ne ešte nedozreli. Láska vo verejnej sfére si vďaka ich nezdravému prepojeniu dáva na čas. Zato partokracii, oligarchii, nacionalizmu či náboženskému fanatizmu sa darí čoraz lepšie. Nie a nie sa zbaviť infekčných chorôb predchádzajúcich režimov. Tu pomôže iba dlhodobá liečba vzdelávaním, komunikáciou a predovšetkým kritickým myslením. Obávam sa, či už nie je neskoro.