Sochy a ich hriechy

Spolu s urputným rozvojom spoločnosti sa zákonite dostáva čoraz viac do popredia umenie. Najzaujímavejšie sú v tomto smere sochárske diela, lebo aj keď vo väčšine prípadov predstavujú nehybné objekty, predsa len si naoko stoja „iba tak“ na verejných priestranstvách.

22.11.2015 15:00
debata (1)

Tým provokujú k interaktívnej činnosti rozmanitých činorodých aktivistov, podľa ktorých spoluobčanom také sochy škodia. Prinajmenšom však už samy osebe, teda svojou nepokojnou povahou doslova provokujú.

Ak sa človek nad tým zamyslí, môže mu sochy prísť poľahky aj ľúto. Sú polievané farbou, roztĺkané kladivami a krompáčmi, dokonca najnovšie už i zasypávané hnojom. Sú premiestňované, sú ničené, sú skrývané. Z najrozmanitejších dôvodov, pri ktorých nejaké tie umelecké bývajú, prirodzene, na poslednom mieste.

Pokiaľ si spomeniem, červenou farbou bola v posledných rokoch poliata socha J. V. Stalina, V. Biľaka a T. G. Masaryka. Nuž, súdiac podľa väčšiny denníkov, kým v prvých dvoch prípadoch sa to dá celkom dobre pochopiť, v poslednom je to viac-menej úplne nepochopiteľné. Lebo, lebo, lebo…

Určitý politický zástoj, ktorý nadobudol v soche v pomyselnom zastúpení stvárnenú podobu jeho nositeľa, si takú rozkladnú pozornosť nepochybne zasluhuje. Teda medzi sochami je, podľa posledných postmoderných politických perspektív, potrebné citlivo rozlišovať. Aspoň tak, ako medzi umiernenými a radikálnymi islamistami, čo býva niekedy veľmi ťažké, ale nie je to vraj celkom nemožné.

Politická činnosť sochy alebo jej tvorcu však nemusí byť nevyhnutne jediným hriechom skulptúr. Napríklad niektoré sú dodnes celkom nahé! Preto dokážu vzbudiť aj pozornosť niektorých poslancov parlamentu, ktorí vraj dostávajú tisícky listov od svojich voličov, zúfalo plačúcich nad vlastnými, teraz už za pomoci obnažených sôch načisto skazenými deťmi.

Taká nemravná socha je vraj oveľa horšia ako usilovný drogový díler pred základnou školou. Preto viacerí slovenskí poslanci idú v ústrety vysokej miere umeleckej citlivosti voličov. Dokážu už bežne rozlíšiť (ne)umelecký charakter výtvarného objektu i podľa toho, či autor diela bol, alebo nebol homosexuál. O hlbokej skazenosti Západu svedčí okrem iného aj to, že dielo Alžírske ženy komunistického maliara Pabla Picassa sa predalo za 179 miliónov dolárov!

Dnes už teda nestačí, aby napríklad socha Venuše bola odetá v nejakej burke, lebo nemravné, aspoň podľa jedného imáma, sú vraj aj „sochy“ studených bielych snehuliakov. Dá sa to pochopiť. Nielen mrkvový (rozumej alkoholický) nos, no i celkový charakter snehuliakov vraj v sebe nesie neznesiteľný dráždivý a perverzný erotický podtext.

Nejaké adekvátnejšie posúdenie týchto problémov, ktoré sochy na Slovensku bežne vyvolávajú, však bude postupne oveľa jednoduchšie. Nielen vzhľadom na postupnú islamizáciu Európy, no i vďaka akreditačnej komisii ministerstva školstva, ktoré v Bratislave osud budúcich teoretikov a historikov výtvarného umenia už teraz zverilo do rúk akademickému maliarovi.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #sochy