Od toho dňa, od 1. decembra 1955, prúdili takmer celý rok mestom Montgomery na juhu USA desaťtisíce afroamerických žien a mužov do práce a z práce pešo. Bojkotovali mestskú autobusovú dopravu.
Solidárni boli dokonca aj afroamerickí taxikári, ktorí vozili pracujúcich za symbolickú cenu niekoľkých centov. A pridávali sa aj belosi, muži i ženy. Pomaly, postupne, s obavami. Bojkot zabral. 13. novembra 1956 Najvyšší súd USA vyhlásil segregáciu v autobusoch mesta Montgomery za protiústavnú.
„Drobné“ gesto Rosy Parks formálne zmenilo Ameriku a s ňou celý svet v najcitlivejšej oblasti – v ponímaní ľudskej dôstojnosti a ľudských práv. Zmeniť ľudskú povahu však naďalej ostalo behom na ultradlhú trať. Rosa Parks i jej manžel stratili zamestnanie, čelili nátlaku a hrozbám okolia a napokon boli nútení sa presťahovať.
Pre stáročia zakorenené zvyklosti azda všade vo svete aj naďalej riešime viac alebo menej otvorené prejavy rasizmu, sexizmu, xenofóbie, homofóbie. Rosa Parks a pred ňou i po nej mnoho ďalších aktivistiek otváralo cestu zásadným spoločenským zmenám. Sufražetky vymohli pre ženy volebné právo.
Niečo, čo dnes považujeme za samozrejmé, len v nedávnej minulosti také samozrejmé nebolo. Tak ako Rosa Parks, aj mnohé zo sufražetiek si naše neodňateľné právo podieľať sa na správe vecí verejných oddemonštrovali, odsedeli či inak „odniesli“.
Feministický Aspekt uvádza, že „organizácie, ktoré spochybňujú patriarchálne hodnoty, sexistické stereotypy, tradičné rodové roly a snažia sa o presadzovanie rodovej rovnosti, čelia vo svete rôznym útokom a napriek tomu, že ide o kriminálne činy, páchateľky a páchatelia spravidla nie sú adekvátne alebo vôbec sankcionovaní“.
Asi teda nie bezdôvodne vyzval európsky komisár pre ľudské práva Nils Muižnieks členské štáty Rady Európy, aby zlepšili pracovné podmienky aktivistiek a aktivistov zasadzujúcich sa za ľudské práva žien: „Je čas skoncovať s beztrestnosťou násilia, ktorému kvôli svojej práci čelia zástankyne a zástancovia ľudských práv. Je preto dôležité, aby vlády a verejné inštitúcie podporili ich prácu a túto podporu prejavili aj tak, že odborníčky a odborníkov z oblasti ľudských práv žien začlenia do príslušných poradných orgánov.“
O (ne)ochote našich mocenských štruktúr prenechať časť rozhodovacích pozícií a právomocí aj iným ako bielym mužom, ideálne mladým, zdravým, heterosexuálnym a bohatým, svedčí nielen zloženie aktuálnej slovenskej vlády (počet žien: 0), ale aj nastavenie najnovších politických kandidátok. Žien je na nich ako šafranu, o menšinách hlasno pomlčím. Dajme sa teda prekvapiť, ako na slová komisára pre ľudské práva zareaguje slovenská patriarchálna verchuška po voľbách.