Vypukla najťažšia časť roka pre všetkých, ktorí nemajú domov, i pre tých, čo im pomáhajú. Nedajte sa však pomýliť. Teraz nenastane nezmyselné porovnávanie na tému, prečo niekto pomáha zvieratám a ľuďom nie. Práve naopak. Akákoľvek pomoc je cenná. Pre jej prijímateľa, rovnako ako pre jej poskytovateľa a jeho okolie.
Predovšetkým malé deti všetko vidia a preberajú naše modely správania sa. Nie nadarmo sa hovorí, že lepšie ako vzorne vychovávať dieťa – hoci aj podľa najvychytenejších príručiek – je byť preň prirodzeným vzorom. A je isté, že pomocná ruka podávaná druhým, či už ľuďom, alebo iným živým tvorom, je jednou z najlepších učiteliek.
O deťoch nepíšem len tak z nudy. V električke som si vypočula krátky rozhovor. Vnučka kládla otázky, stará mama trpezlivo odpovedala. Nastúpil starší neoholený muž v ošumelom oblečení s igelitkami v oboch rukách. Jeho vzhľad a pach nenechal nikoho na pochybách.
Babi, prečo je ujo taký špinavý? Zbystrila som pozornosť, odpoveď ma veľmi zaujímala. Lebo sa nemá kde umyť. A prečo sa nemá kde umyť? Lebo nemá kde bývať. A prečo nemá kde bývať? Ktovie, asi stratil prácu, nevie si zarobiť na bývanie a nemá nikoho, kto by mu pomohol. A prečo…?
Otázok, ktoré často nevedia dostatočne vysvetliť verejnosti ani odborníci z oblasti sociológie či psychológie, sa stará mama dievčatka zhostila so cťou. Žiaľ, opačne ladených rozhovorov som zachytila viac. Hádam aj preto je tak málo tých, čo pomáhajú ľuďom bez domova. V rodinách je to skôr ignorovaná téma, tak ako sú ignorovaní jej nositelia. V horšom prípade si deti vypočujú množstvo necitlivých mýtov o ujoch, ktorí si „to“ zaslúžili, lebo sa im nechce robiť a iba sa opíjajú.
Organizácie, ktoré sa na Slovensku venujú tisíckam ľudí bez strechy nad hlavou a poznajú ich príbehy, opakujú najmä v zime stále dookola: nikto si dobrovoľne nevyberá život bez domova, nikto si nezaslúži žiť vonku, nikto nesmie na ulici zomrieť. Žiaľ, deje sa to.
S bezdomovectvom bojujú aj onakvejšie mestá a krajiny. A onakvejšie ho aj riešia. Majú viac nocľahární i ubytovní, dokonca začínajú ponúkať ľuďom bez domova vlastné bývanie. Nielen pre útlocitné srdcia radných, ale aj z ekonomických dôvodov. Dlhoročné americké či fínske výskumy preukázali, že investovať do bývania je výhodnejšie, ako celoročne a dlhodobo riešiť dôsledky problémov bezdomovectva.
Nuž a pokiaľ u nás neexistujú skutočne systémové riešenia (a tie naozaj neexistujú), pomohlo by aspoň v zime zmierniť prísne pravidlá v nocľahárňach: napríklad nechať človeka vyspať sa v teple, aj keď nie je úplne triezvy. Živý, nie iba triezvy človek by mal byť tou métou. A deti, ktoré majú vzor v dospelých so srdcom na správnom mieste.