Mnohí sa bezvýchodiskovo dodnes uchyľujú aj k archaickým bryndzovým haluškám, pri ktorých práve škvarky v lepšej spoločnosti predstavujú silne kontroverzný moment. Popri tom musia čítať nespočetné záľahy textov o redukčných diétach, o moderných anorexiách a bulímiách.
Určité rozporuplné tvrdenia v celkom neoverených správach ich potom prirodzene vedú k požívaniu alkoholických nápojov. Ak náhodou v televízii pravidelne pozerajú Smotánku, mnohí z nich celkom spontánne fajčia, a to najčastejšie iba preto, aby sa pritom po celý čas nemuseli oboma rukami držať za hlavu.
To všetko ich potom postupne vedie k cukrovke, rakovine, depresii a k voľbám do parlamentu, lebo iných dôvodov pre všetky tieto veci je dnes už pomerne málo. Naopak, niektoré z nich od volieb skôr odrádzajú.
Napríklad zarytý „majdanista“ Igor Matovič z OĽaNO v čiernom tričku, v ktorom sa pod cudzím menom predstavuje ako zlodej, kričiaci úprimnou fistulou v parlamente o ukradnutých miliónoch, pripadá potom každému skôr ako taká neukotvená kompa, než ako platný člen budúcej vlády.
K tomu všetkému prispieva i zvyčajné (ne)rozhodnutie Radovana Procházku, predsedu strany Sieť, ktorý sa náhle a nepresvedčivo opäť ocitol medzi Kiskom a Charybdou, teda medzi Smerom a takpovediac „nie so Smerom“. Tesne predtým však odmietol ísť strihať živé ploty s Bélom Bugárom (Most-Híd) a Jánom Figeľom (KDH) so spoločnými nožnicami do vzájomných predzáhradiek.
Je zaujímavé, že o spolupráci s lídrom SNS Andrejom Dankom alebo s predsedom ĽSNS Marianom Kotlebom sa zatiaľ až tak presne nevyjadril. A pritom sa dávnejšie čestne rozhodol nezúčastniť s Matovičom na spoločnom daňovom podvode. Takže v hre zostáva zrejme už iba jeho povolebná spolupráca s Jószefom Berényim (SMK) alebo s Richardom Sulíkom (SaS).
Každý pochopí, že v týchto turbulentných časoch som musel zájsť na trhovisko na Miletičovej ulici kvôli medzinárodným súvislostiam našich volieb. Jediného slovenského forenzného politológa som našiel strebávať energetický nápoj z priesvitnej okolkovanej ploskačky. Zaujalo ma to, lebo väčšina, ak k nemu vôbec siahne, užíva si ho zvyčajne z obyčajnej plechovky.
„Ja viem, ja viem!“ priateľsky mi mával už z diaľky, „Vám ide o Procházku!“ Zarazilo ma to. Veď o Procházku dnes azda ide každému, nielen mne: „Ľud trpí, lebo nevie, ako ďalej!“ Chápavo prikývol: „Je to paradox. Viete, Procházka by nemohol byť Ficom, lebo by nebol Procházkom! Ale Fico by nemohol byť Procházkom, lebo by nebol Ficom! Ale vždy sa môžete utešiť myšlienkou amerického básnika Carla Sandburga: "Sú ľudia, ktorí sa chcú dostať všade okamžite, a nedostanú sa nikam.“