Škola nie je útulok

Pracujem v knižnici na detskom oddelení. V predstavách tých, čo do knižnice nechodia, sme tie tety, čo sedia za pultom, kávička, koláčik, štrikovačka, nejaká dobrá rozčítaná knižka a rádiečko...

27.01.2016 17:00
debata (7)

Tie časy sa dávno minuli a tety knihovníčky dnes nesedia za výpožičným pultom so založenými rukami. U nás v Pezinku si od rána podávajú kľučky škôlky a školy, kalendár je plný od januára do apríla, každé dopoludnie besedy, výmeny, popoludní školské kluby, medzi tým hľadači poézie a prózy na Hviezdoslavov Kubín, povinného čítania alebo pravidelní či náhodní čitatelia, ktorých nik neposlal.

Rozprávame o Malých Karpatoch, listujeme v náučných knihách, ukazujeme si obrázky kvetov a zvierat, ktoré žijú okolo nás, učíme deti, čo je to ilustrátor a spisovateľ, aký je rozdiel medzi umelou a ľudovou rozprávkou, ako tie rozprávky vznikli, kde sa tu nabrali, hovoríme si o tom, ako sa vzťah k literatúre narodí kdesi pod detskou perinou vedľa mamy a ako potom cez rozprávkové knižky rastie a silnie až z neho vyrastie naozajstná láska k literatúre. Táto by mala byť živená doma, často je však "zalievaná” a posilňovaná vďaka učiteľkám, ktoré čítajú, a vedia ju prebudiť ako spiacu Ruženku aj u detí.

Často sa vraví o tom, že knižnice by mohli či mali fungovať ako akési komunitné centrá, ktoré by pripravovali program pre celé rodiny či školy, kde by sa decká aj dospelí radi stretávali. Naša knižnica takým centrom vďaka niektorým pezinským učiteľkám je.

Považujú za samozrejmé prísť na začiatku školského roka do knižnice, vláčiť vo voľnom čase výkresy či literárne diela do súťaží, ktoré organizujeme, chodiť v snehu či daždi na besedy, alebo iba na obyčajné, ale pravidelné výmeny kníh, dozerať na to, aby decká čítali, odovzdali knižky včas, aby si nepožičiavali hlúposti!

Kávičku mám na stole niekedy celý deň, koláčik sa nekoná, štrikovačku mám doma na polici a neviem sa k nej dostať, na knižku v robote ani nepomyslím a rádiečko prekričia u nás v knižnici decká. Beháme, rozprávame, hľadáme knižky, zakladáme ich do regálov, niekedy nestíhame, zavše strácame hlas ako učiteľky.

Aj preto im držím palce. Keď decká s učiteľkou odídu, zostane u nás v knižnici ticho. Trochu si vydýchneme, urobíme v knižkách v regáloch aj na pulte poriadok a dáme hlasnejšie to rádio, či upijeme si z kávy na stole. Ony sa vlečú s deťmi mestom, zavše sa náhlia, aby sa stihli vrátiť do konca prestávky a stihli ďalšiu vyučovaciu hodinu.

Často si pomyslím, že by som nevedela a nechcela byť učiteľkou. To totiž nie je povolanie, to je spôsob života! Učiteľom ste dopoludnia, popoludní aj večer, cez prázdniny aj v soboty a nedele. Ak nie ste, nie ste učiteľ.

Aj preto sa čudujem rodičom, ktorých rozčuľuje štrajk. Vraj nemajú kam dať decká a ako k tomu prídu, a vôbec! Škola nie je útulok, kde odložím cez deň decko, kým som v robote! Učiteľ je "sväté” povolanie.

Od učiteľov závisí, aké budú naše deti, aký raz bude náš svet. Ak im neukrojíme zo svojho krajca, svet nám raz ukrojí, vezme si, a možno viac, ako bude treba, viac, ako by sme teraz mohli dať. Dajme teraz, aby nám neskôr nechýbalo!

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #Učitelia #knižnice