Minulý rok visel otáznik nad existenciou spoločnej meny. Odnieslo si to Grécko. Jeho (vtedy nová) vláda musela prehltnúť nepríjemnú – a čo je horšie, kontraproduktívnu – medicínu ordinovanú medzinárodnými veriteľmi. Nakoniec sa podvolila len pod hrozbou, že sa jej eurozóna zbaví ako zbytočnej príťaže. Návrh na „dočasný odchod“ z EMÚ, ktorý položil na stôl nemecký minister financií, nebol ničím iným, než pokusom o zbavenie sa údajne najslabšieho ohnivka. Údajne, pretože hlavným problémom eurozóny nie je neschopnosť či neochota Atén plniť vysoko problematické podmienky.
Podobnú taktiku – rituálne obetovanie baránka – začíname uplatňovať aj v migračnej kríze. Z komplexu riešení problému sa rozhodli európski politici zamerať na oblasť „ochrany hraníc“. Dôvody sú zrejmé. EÚ zlyháva v hľadaní spravodlivého mechanizmu vnútorného prerozdelenia bremena – a za to zlyhanie môžeme poďakovať aj postoju slovenskej vlády. Pokiaľ ide o príčiny, tam EÚ nie je schopná urobiť v krátkodobom meradle nič (zastavenie občianskej vojny v Sýrii, Iraku a Afganistane, stabilizácia v afrických krajinách, atď.), alebo zatiaľ rozhadzuje iba prázdne sľuby (účinná pomoc krajinám, ktoré sú prvým útočiskom utečencov, viac financií pre medzinárodné organizácie a pod.). Turecko zvyšuje cenu, za ktorú sa bude ochotné stať nárazníkovou oblasťou. No a traumatizovaní voliči radi prijmú pochybnú bezpečnosť ostnatých drôtov a policajných kordónov.
Lenže, je tu problém. Ohradiť grécku morskú hranicu je fyzicky nemožné. A keďže situácia zatiaľ stále nie je tak ďaleko (vďaka bohu – lenže na ako dlho ešte?), aby sme mlčky akceptovali potápanie plne naložených gumených člnov na otvorenom mori, ostáva iba jediné. Posunúť hranicu. Existujú minimálne tri náznaky, že presne k tomu EÚ v mene „ochrany Schengenu“ smeruje. Po prvé, komisia vydala (bezpochyby pod tlakom niektorých členských štátov) správu, ktorou obviňuje Grécko z vážneho zanedbania povinnosti chrániť vonkajšie hranice. Pár politikov, vrátane slovenských, sa pridalo „múdrymi“ vyhláseniami, že „keby chceli, dalo by sa“. Nech si Frontex hovorí, čo chce.
Po druhé, na jar umožní Brusel členským štátom predĺžiť „dočasné“ kontroly na hraniciach na dva roky. A to je politicky veľmi dlhá doba. A po tretie, európska agentúra na ochranu vonkajších hraníc získa čoskoro právomoc zasahovať mimo EÚ. Bude tak môcť robiť to, čo sa už na bilaterálnej úrovni začalo: „posilniť“ hranicu medzi Gréckom a Macedónskom.
Atény tak budú stáť pred ťažkou voľbou. Buď akceptujú, že sa stanú obrovským zberným táborom Schengenu pre utečencov (áno, pošleme im nejakých policajtov, možno aj unimobunky, no zabudnite na funkčný systém prerozdelenia žiadateľov o azyl), alebo ostanú de facto mimo Schengenu – a budú obrovským zberným táborom pre utečencov, zúfalo sa snažiacich dostať do „lepšej“ Európy. Vskutku neodolateľné ponuky. Priam predchnuté duchom solidarity.