Asimov, profesor biochémie, hovoril o význame humanitných vied a dostupnosti kvalitného vzdelania pre široké spoločenské vrstvy.
Uctievači „kultu hlúposti“ – ako pomenoval politikov, oportunistických biznismenov i ohlúpnuté a (azda) zúfalstvom zmanipulované masy presviedčajúce samy seba o tom, že čím viac ich produktivistický kapitalizmus vyžmýka, tým väčšmi bude demokratický – ho za to nazývali „elitárskou hyenou“ či „kaviarenským komunistom“.
Je známe, že väčšina humanistických myšlienok a od 20. storočia aj umelecko-kultúrne trendy avantgárd sa vo svete niesli v duchu ľavicového politického zmýšľania. Teoretikmi spoločenskej zmeny boli často intelektuáli, ktorí verili, že nielen vlastníctvo výrobných prostriedkov, ale najmä vzdelanie má byť vecou všeobecne dostupnou: všetci sa môžeme stať súčasťou reťaze intelektuálnej elity – ak, pravda, bude táto cnosť hlavným spoločenským mierením.
Ale známe je aj to, že len čo ľavicové zmýšľanie ostalo podmienené členstvom v strane a tá oficiálnou dogmou, náhle sa slovo „intelektuál“ stalo synonymom triedneho nepriateľa, charakterizovaným o. i. jalovým posedávaním po mestských kaviarňach. Rétorika nenávisti zaštítená „ľudovými masami“ sa v ničom nelíšila od antiintelektualizmu vyššie spomínaného technokratického kapitalizmu: „So žiadnou vrstvou nie sú také problémy, ako s inteligenciou.
S podnikateľom, živnostníkom skôr sa dohovoríš, než s takým inteligentom. Ak s nami, panáčkovia, nechcete ísť, dobre, my vás nepotrebujeme,“ vyjadril sa (napríklad)Zdeněk Nejedlý v období po roku 1948, keď baranica kaviarenského intelektuála Clementisa spočinula na Gottwaldovej hlave a nepotrebný zvyšok bol neskôr proti vetru rozprášený.
Antiintelektualizmus bol vždy spojený s totalitnými ideológiami, v slovenskej spoločnosti nevynímajúc. Dnes, v čase masových migrácií a učiteľ(kov)ských štrajkov, je „elitárska hyena“, najčastejšie sa vyskytujúca „v bratislavskej kaviarni“ , na pretrase čoraz častejšie.
Hlasy politikov, oportunistických biznismenov i (azda) zúfalstvom zmanipulovaných más volajú po jednoduchých riešeniach; najväčšou prednosťou politika je vyhrať preteky v negramotnosti a najväčšou ľavičiarskou cnosťou je presvedčiť (azda) i zúfalstvom zmanipulované masy o tom, že čím menej spoločnosť potrebuje „kaviarenských svätuškárov“, tým bude ľavicovejšia, sociálnejšia a demokratickejšia.
Pravda, v špecificky popletených slovenských podmienkach, v ktorých sme si chatrné pozostatky intelektuálnej elity v záujme národnej očisty i triedneho boja takmer zlikvidovali, sa rozdiel medzi elitou a elitarizmom prakticky stiera. To však nič nemení na tom, že, slovami Isaaca Asimova, „je nenávisť k intelektuálom nepretržitou niťou vinúcou si svoju cestu politickým a kultúrnym životom, živenou mylnou predstavou, že moja hlúposť je rovnako dobrá, ako tvoja vedomosť“.