Jeden bilbord za druhým pôsobia síce ako nudný vizuálny smog, ale človek im to nemôže neodpustiť: veď cielia na to najlepšie v nás. Ako len odolať ochrancom Slovenska, ktorí pre nás robia? Nevieme síce presne, koho pred kým chcú chrániť a pre koho robia, ale v poriadku, na bilbord sa toho veľa nezmestí. A už vôbec nie zoznamy tých, pre ktorých robia.
Ako odolať všetkým, ktorí „to“ robia nielen hrdo, slušne a odborne, ale dokonca s rozumom? Prípadne tým, pre ktorých stačí vyhrnúť si rukávy na čistej bielej košeli a volať o dušu spasenú heslá o dobrom štáte, ktorý slúži rodinám?
Ako len nevoliť úplne všetkých, keď sú takí pracovití, slušní a hrdí služobníčkovia? No ako? Stačí sa obzrieť dozadu, hoci len k hlasovaniu o ústavnom zákaze teplých manželstiev, eufemicky ukrytom pod rúško ochrany rodiny muža a ženy, prípadne si nalistovať postoje k tzv. rodinnému referendu – a sme doma.
V prípade „štandardných“ strán nie je o čom debatovať. To, že vo voľbách preferenčný krúžok pre osobu znamená zároveň hlas pre stranu, jej politiku a jej vodcov, vie hádam každý volič či volička a rozumie následkom.
Takže aké sú ďalšie možnosti? Pozrieť si programy strán a hľadať tú, ktorá podporuje aj vo vašom mene jednu z najzásadnejších „drobností“ ľudského bytia: možnosť žiť svoj život šťastne podľa vlastných predstáv (samozrejme, za predpokladu, že ide o dobrovoľné rozhodnutia, ktoré nikomu neubližujú).
Čo však v prípade, ak taká strana existuje, ale zatiaľ iba ako stranička, ktorá ani zďaleka nechyruje o prekročení päťpercentného kvóra potrebného na otvorenie parlamentnej brány? Zahodiť svoj hlas? Alebo zase zaťať zuby a voliť „štandard“ menšieho zla iba pre ničím nepodložený pocit, že o niečom rozhodujem? Hoci aj proti sebe? Hm.
V roku 1989 sme si na námestiach „vyštrngali“ nielen právo voliť, koho chceme, ale aj právo nevoliť. A to či už z ľahostajnosti, alebo z presvedčenia, že váš zodpovedný hlas je vždy iba zneužitý na hod do urny a potom odkopnutý do autu. Od referenda o vstupe do Európskej únie ma ešte nik nepresvedčil, že môj hlas a moje dane sa použili aj v môj prospech.
Je známe, že „chuťovky“ ľudstva ako otrokárstvo, apartheid či fašizmus sa do životov národov i jednotlivcov votreli legálnou cestou. Je teda zrejmé, že nie sú vecou legálnosti, ale vecou moci.
Otvorenou otázkou ostáva, či sú to voliči, alebo nevoliči, kto je zodpovedný za stav ktorejkoľvek krajiny. Odpoveď na ňu je s ohľadom na zmienené chuťovky ľahká: ani jedni, ani druhí. Zodpovednosť nesú politici pri moci. A u nás je ignorancia želaní ľudí a zneužívanie prístupu k moci štandardom. Prečo by to po 5. marci 2016 malo byť inak, keď to na Slovensku bolo vždy tak a šanca na zmenu sa nečrtá žiadna. Ďakujem za taký štandard.