Zvyšky starého stromu nadšenci previezli a pokúsili sa ho nanovo zakoreniť. Chceli zachrániť aspoň jeho život, keďže život dunajského nábrežia sa práve v tých chvíľach symbolicky končil.
Strom bol zakorenený hlboko, preto sa jeho koruna krásne košatila do výšok a skrášľovala miesto, na ktoré ho ktosi pre lásku k okolitej krajine vysadil. Na novom mieste sa síce ujal, ale raz vytrhnuté korene ťažko hľadajú novú cestu.
Kým nový kmeň spevnie a konáre budú môcť z výšok nazerať na svet, uplynie ďalších hádam sto rokov, ak vôbec. Väčšina stromov to neprežije, ani ak má to šťastie, že ich korene niekto s láskou presadí.
Mala som príbuznú, ktorá bývala v bratislavskom Podhradí, a miesto, kde bola generáciami svojich predkov vkorenená, nechcela opustiť, ani keď jej ho vrchnosť rúcala pred očami. Napokon ju vyviezli prakticky násilím do novučičkej bytovky v Karlovej Vsi, za ktorú by nevkorenení hádam aj život dali, ale ona v nej stratila dušu a zakrátko zomrela. Zrejme smútkom, podobne ako vyrúbané stromy.
Jej manžel spáchal samovraždu. Nedokázal zniesť život vo svete, kde ľudí nová vrchnosť stínala či presádzala, ako sa to práve hodilo politickému a ekonomickému zriadeniu, v ktorom málokto dokázal zapustiť nové korene. Zvyšná rodina či priatelia Slovensko opustili, pretože ich vlastná krajina vnímala ako bremeno.
Ľudia, ktorí ostali, pokrývali krajinu ako stromy na rúbanisku. A keď spopod umŕtveného života začal pučať život nový, prihnala sa nová generácia ničiteľov historickej pamäti a zadusila aj ten.
Obávam sa, že vlna masového výrubu stromov v Bratislave a iných miestach Slovenska nie je len ojedinelá a náhodná tendencia prania peňazí umne zaodetá do fráz o revitalizácii, ktorým sekundujú pseudoodborné vyhlásenia v štruktúrach vklinených „historikov“.
Prichádza v čase, keď je Slovensko atomizované a rozhádané, a jeho, žiaľ, príslovečná sebanenávisť a nedostatok sebaúcty nachádzajú svoje vyjadrenie v systematickej likvidácii všetkého krásneho, čo stojí za ochranu.
Fašizujúce tendencie sa neodzrkadľujú len v medziľudských vzťahoch, nenávisťou voči „odlišnému“, voči kultúre a na sociálnej biede. Sme krajinou s akútnym odporom ku kontinuite, s ustavičnou potrebou mazania kolektívnej pamäti a chýbajúcu prirodzene potrebnú identitu si zamieňame vyhraňovaním sa proti tomu, čo ju má tvoriť – vrátane okolitého životného prostredia a vôle aktívne rozvíjať nové veci na starých základoch. Ale s toľkokrát vyvrátenými pňami sa dá sotva hovoriť o nových základoch, a teda už vôbec nie o lepšej budúcnosti.
Smrť stromov nie je len obrazom hlúpych politikov, ktorých hlúposť sme legitimizovali, či environmentálnou katastrofou. Je symbolom krajiny, ktorej obyvatelia kdesi v najtemnejších hlbinách svojich duší opovrhujú sebou samými.